5.kapitola
Výlet 

Prípravy na výlet boli zdĺhavé. Museli si rozmyslieť kam pôjdu, na ako dlho pôjdu a čo si zo sebou vezmú .Barbora našla staré sedlové tašky. V jednej z nich našli plán cesty. Od Denisinho deda sa dozvedeli, že to je plán ešte jej mamy a kamarátok keď sa aj oni vybrali na stanovačku. Preto sa rozhodli ísť podľa tohto plánu. Tá viedla okolo niekoľkých vyvierajúcich prameňov, takže o vodu nebudú mať núdzu. Do sedlových tašiek naukladali  potraviny, väčšinou konzervy, a vodu. Horšie to bolo zo stanmi. Ale povedali si že si vezmú len spacie vaky. Veď hlási pekne. Dva dni predtým ako mali vyrazil šli Patrik s Barborou obrať nejaké jablká ku bráne keď tu prišli na farmu traja tínedžeri.
„Čaute decká.“ pozdravil jediný chalan čo medzi nimi bol.
Paťo si ho prezrel od hlavy až k päte. „No to neviem či decká ale no dobre. Čo je?“ Paťo bol trošku nabrúsený.
„Ehm. Dopočuli sme sa, že idete na výlet na koňoch a chceli by sme ísť s vami.“
„Do kelu aj s Františkom. To asi ťažko. Ideme na zdĺhavú a úmornú cestu a nijaké deti pri tom nepotrebujeme.“
„My nie sme deti!“ ohradilo sa nižšie dievča s krátkymi hnedými vlasmi.
„Viete čo poďme radšej za Ferom. Ale ja osobne tým nápadom nie som práve nadšený. “Paťo zobral košík z jablkami a vykročil k domu. Vyššie dievča si chcelo zobrať jablko s košíka. Paťo sa však na ňu  krivo pozrel a ona sa hneď stiahla. Františka našli v obývačke ako spolu s Denisou ešte preberajú cestu.
„No tak. Hovorte.“ vyzval ich Paťo, kým si sadol k Denise.
„Kto to je?“ spýtala sa ho pošepky.
„Neviem, prišli sem, že chcú ísť s nami na výlet.“
„No to určite! Tá čiernovlasá sa mi nepáči.“
„Prečo?“
„Neviem. Je mi taká nesympatická. Taká pani Do nosa mi prší.“ Paťo bol zrejme znechutený ale stíchol lebo chalan sa dal do reči.
„Dobrý. Ja som Miro. Toto je Alexandra a Miša.“ ukázal najprv na nižšie dievča z dvojice s hnedými vlasmi a potom na tú s dlhými čiernymi vlasmi. „ A chceli by sme ísť s nimi na výlet.“
„No neviem prečo to riešite cezo mňa. To sa spýtajte ich.“
„Veď sme sa pýtali.“ ohradil sa Miro.
„ A my nechceme. Teda pardon nebola tam Denisa. Ale myslím, že má rovnaký názor.“ odvrkla Barbora a statočne naňho zagánila.
„A je tu ešte jeden problém. Máme len dva kone.“ Pokračoval Miro.
„Typujem, že chcete aby som vám jedného požičal.“
„Áno. Jeden z nás by mohol ísť na vašom Johnovi.“ Denisa to nevydržala a vybuchla do smiechu.
„Na Johnovi? Veď s ním nezájdete ani za bránu.“ povedal Paťo.
„Tak potom by mohla ísť Barbora na Johnovi a im necháte Jacka.“ navrhol František.
„Ani za svet! A čo by ste robili keby sa v pol kopci otočil a šiel domov? Bez toho aby bral ohľad na jazdca?“
„Tak potom Sam?“ skúsil
„Dedo! Neprovokuj.“ Denisa povedala na svoju obranu len toľko.
„A čo Démon?“
„Nevydarený vtip. Vezmeš si na zodpovednosť, že sa niekde splaší a zhodí niekoho z nich?“ povedala pravdu Denisa.
„Je mi ľúto ale nemáte na kom ísť. Ja by som bol rád keby že vás je viac ale sami ste počuli“
Všetci traja vyšli sklesnutý von. František za nimi vybehol a čosi im povedal. Ostatný si ho nevšímali. Mali plné ruky s oslavou, že sa im podarilo zahnať dotieravé decká .Neskôr šli baliť lebo si povedali, že vyrazia radšej hneď zajtra ráno. Rozišli sa neskoro ale aj tak sa mali zajtra stretnúť o ôsmej v stajniach aby mohli čo najrýchlejšie vyraziť. Ich trasa viedla najprv do neďalekých hôr, potom po rozľahlých lúkach, kde chceli aj nocovať a potom sa mali napojiť na cestičku ktorá ich mala doviesť domov s opačnej strany .Berúc ohľady na Démona si vyberali čo najmenej frekventovanú cestu. Denisa si šla ľahnúť hneď ako sa rozišli aby sa zajtra ráno zobudila. Radšej už neplánovala žiadne prekvapenie lebo máloktoré vypáli tak ako by si želala.

***

„Našťastie je pekne.“ boli Denisine prvé slová keď sa zobudila. Rýchlo do seba hodila raňajky a ponáhľala sa von. Začala čistiť kone. Nestihla však vykefovať ani Sam a už prišli Paťo s Barbarou.
„Vyspinkaná do krásy?“ spýtal sa Paťo namiesto pozdravu.
„Do krásy neviem ale vyspinkaná áno.“ odpovedala Denisa. Spoločnými silami rýchlo vykefovali všetky tri kone, osedlali ich, pripevnili sedlové tašky a už ich nebolo. Pri bráne stretli trojicu zo včera. Denisa sa chcela vrátiť a zistiť o čo ide ale Paťo jej nedovolil. Vraj to do nedele neutečie.
Miro, Alex a Miša sa na seba spýtavo zahľadeli a ponáhľali sa za Ferom.
„Veď ste vraveli, že ich presvedčíte aby sme mohli ísť s nimi.“ oboril sa Miro na Františka hneď ako ho našli.
„Prepáčte, ale len ráno som sa dozvedel, že si zmenili plán. Ale aj tak vám môžem požičať Johna a môžete ísť na výlet sami.“ František bol taký ochotný preto ,lebo Miškin otec vybavil aby mohla Denisa súťažiť v dvoch kategóriách. Miro sa pozrel na dievčatá tie súhlasne prikývli.
„Tak mi si ho teda požičiame. A poviete nám kadiaľ šli ?Aby sme sa náhodou nestretli.“ František, dobrá duša im presne popísal cestu a zaprial im šťastnú cestu. Spoločne potom šli do stajne, kde im František ukázal kde je sedlo.
„Môžem sa opýtať, kto na ňom pôjde?“
„Ja. Najdlhšie jazdím.“ odpovedala Miša. František im ešte raz poprial šťastnú cestu a odišiel. Miro rýchlo zobral sedlo ledabolo ho osedlali, pričom ho ani nevyčesali a už vôbec sa nestarali, že mu dali Franklinovu uzdu. Potom Michaela vyrazila cvalom k ich stajni čo chudákovi Johnovi neurobilo dobre hneď po raňajkách .Kým dorazili Miro s Alexandrou, Miša už mala osedlané obidva kone a nachystané batohy s jedlom. Všetci traja sa vyšvihli do sedla a zamierili presne tým istým smerom ako Denisa a spol. Tí zatiaľ krokom prišli ku kopcu na ktorý sa chceli vyšplhať a dali sa do pomalého výstupu. Cestou spolu debatovali a žartovali. Keďže prišli na peknú čistinku a zhodli sa že je čas na obed zastavili. Koňom zhodili sedlá dali im ohlávky a pripli ich lonžkami k stromu. Zatiaľ čo sa kone pásli, najedli sa. Keď si dostatočne oddýchli, vykefovali trošku kone. Mysleli dopredu a zobrali si aj kefy.
„Keby som vedela čo zo sedlom idem bez neho.“ poznamenala Barbora.
„Vitaj v klube. Ale keď si pohneme a budeme na tých lúkach predvečerom zacválaš si bez sedla pri západe slnka.“
„Oooo aký romantik.“ doberala si Paťa Denisa.
„No a nie vieš aké to bude pekné.“ rozplýval sa  „ak nie tak si budeš môcť niečo priať."
„OK. Beriem ťa za slovo. A teraz hybajte decká chcem tam byť pred západom aby som si mohla niečo priať.“ Vyrazili .Ale ani nie o hodinu ich dobehli ďalší traja jazdci, ktorých neradi spoznávali.
„Aký to bol pekný deň.“ poznamenal Paťo.
„Ahoj Paťko. Pozri idem na Johnovi a nič mi zatiaľ neurobil.“ chvastala sa Miška.
„Ale urobí.“ zamrmlala Denisa.
„Čo tu robíte?! A ako to, že máte Johna?“ spýtala sa s ostra Barbora.
„Závidíš? Vypýtali sme si ho. A nemusím sa ti spovedať. Nie je to tvoj kôň. A máme také isté právo ísť po tejto ceste ako vy.“ nenechal jej nič dlžný Miro.
„ Ako to, že má John Franklinovu uzdu? Prečo nie je vyčistený?“ Denisa od hnevu skoro popchla Sam.
„Ako vieš že je Franklinova? Kto to vlastne je? Prečo by mal byť vyčesaný? Veď sa aj tak zašpiní.“ odvrkla jej Miša
„Franklin je poník a jeho uzda je čierna a Johnova je hnedá. To sa pýtaš nás prečo by mal byť vyčistený? Zastav.“ prikázal jej Paťo. Zatiaľ sa pohybovali v kroku. Miša síce nerada ale predsa zastavila.
„Postráž mi prosím ťa Sam.“ Denisa podala oťaže Barbore ,keď zoskočila zo Samanthy.
„Vyčešeš ho ty alebo ja?“ spýtala sa Mišky. Pri jej pohľade jej pol jasné, že ona. Zobrala si teda kefy šla na to.
„Preboha! Čo ste s ním robili? Vy ste s ním boli na klusáckych závodoch alebo čo? Veď z neho leje.“ Denisa si vyzliekla tričko a začala ho utierať.
„Chytaj.“ Barbora jej hodila záložne tričko z tašky.
„ Dik. Tak tento pokiaľ nedostane poriadnu dávku jačmeňa alebo niečoho nikam nepocvála.“
„Krokom aspoň môže ísť. Však?“ strachovala sa Michaela.
„Jasné.“ odpovedal jej Paťo lebo Denisa sa s ňou odmietala rozprávať. Keď ho poriadne vyčesala zašla do tašky po kocku cukru.
„Tu máš ty moje zlato .A ak budeš mať chuť tak s tou odpornou babou môžeš zatočiť.“ prihovorila sa mu. Vyskočila do Samantinho sedla a zaradila sa na čelo procesie spolu s Barborou. Paťo ostal za nimi a za chvíľu sa k nemu pripojila aj Miša.
„Kto vám povedal, že môžete ísť s nami?“ nahnevane na ňu zvolala Denisa
„Deni, aspoň kvôli Johnovi. Aj mne to je proti srsti ale no tak.“ prihovoril sa jej Paťo.
„Pche.“ to bolo jediné čo mu na to Denisa povedala. Kráčali mlčky a dobrá atmosféra sa vytratila. Ešte sa aj na obzore začali zaťahovať čierne mračná ako zhmotnenie Denisinej nálady.
„Dúfam, že nezačne pršať.“ prerušil párhodinové ticho Patrik.
„Démon sa ľaká aj hromov a bleskov?“ spýtala sa Denisa.
„Našťastie nie.“ Vtom sa z ničoho nič John zaťal a nechcel ísť ďalej.
„Výborne chlapče.“ zašepkala Denisa.
„No tak poď. Poď! Ty stará kopa, bĺch hýb sa!“ kričala Miša ale John sa ani nepohol .Akoby tušil nejaké zlo .V okamihu sa ale rozcválal a skoro z hodil Michaelu s chrbta.
„Miška! Drž sa!“ skríkol Miro ,ktorý zatiaľ šiel aj s Alex potichu vzadu.
„Kurník šopa aj s takou robotou. To je tvoja práca?“ spýtal sa Paťo Denisy.
„Moja? Ako by mohla byť moja? Uvažuješ trocha? Nie že by som jej to nepriala. Ale to je niečo iné.“
„Šľak to trafil.“ a rozcválal sa za ňou, pretože nik iný ta nešiel.
„Počkááj.“ zakričala za ním Denisa ale neskoro.
„Fakt s tým nič nemáš?“ spýtala sa jej Barbora.
„To máte o mne teda vysokú mienku. A vysvetlíš mi ako by som to urobila? Lebo ja neviem.“ nazlostená popchla teda aj ona Samanthu.
„Vy jej nejdete na pomoc?“ obrátila sa Barbora na Mira a Alex.
„Veď raz zastaví.“ odpovedal jej Miro.
„Ale si kričal aby sa držala.“ Čudovala sa Barbora.
„To len pre efekt.“ Barbora len zakrútila hlavou taktiež vyrazila. Medzičasom čo sa oni dohadovali dobehol Paťo Mišku. Tá vykrikovala nech tú mrchu konečne niekto zastaví pričom nadskakovala v kluse.
„Skús potiahnuť za oťaže. To je ten kúsok kože čo ide od zubadla.“ vytisol zo seba Paťo zadržiavajúc smiech. Miša poslúchla jeho radu a akoby zázrakom zastala. Zosadla a odstúpila čo najďalej od Johna. Patrik tiež zosadol ale len preto aby chytil Johna. Vtom k nemu priskočila Miška a objala ho.
„Ďakujem za záchranu.“ práve v tej chvíli vyšla zo zákruty Denisa.
„No pekne.“ povedala keď podišla bližšie a zároveň chcela odísť.
„Denisa počkaj!“ vykríkol Paťo a chytil ju na nohu ,pretože bol na zemi. „Čo ti je? Kam chceš ísť?"
„Tam kde sme sa dohodli. Dnes už nemá zmysel sa vracať na farmu. Zastihla by ma noc a nerada by som sa potulovala po lese, sama, v noci. Veď tie lúky sú už len kúsok.“
„Veď práve. Kam by si šla? Lepšie bude ak ostaneme po kope a v lese. Pozri sa na oblohu určite príde búrka a na lúke budeme nechránený.“
„Nepočul si o bleskoch? Do čoho asi udrie? Typujem že do stromu. Nie?“
„Jasné ale kúsok odtiaľto je jedna jaskyňa.“
„Čírou náhodou sa nachádzame kúsok od jaskyne. No jasné.“
„Nie čírou náhodou.  Na pláne tvojej mami bola tá jaskyňa zvýraznená. Asi ju chceli preskúmať. A tvoj dedo mi nedovolil aby sme po ceste nemali nejaké úkryty pred dažďom.“

„A čo má byť z dažďom? Mne je ukradnutý.“ vtedy sa ich hádke prizeralo už celé obecenstvo. Patrik vzal Denisu bokom a vysvetlil jej, že on bol v tom nevinne a, že nechápe čo ju štve a veľmi prosí aby šla s nimi.
„Ako by som asi vysvetľoval, že som ťa nechal celú noc na daždi keby si dostala zápal pľúc.“
„Tak tebe ide iba o ...“
„To stačí.“ zvreskla Barbora. „Už to nemôžem počúvať! Denisa nechápem čo ti je ale  keď pre nič iné mysli aspoň na Samanthu. Chudáčika nenecháš ju stáť na daždi, však?“ Presne v tom okamihu začalo liať akoby dážď chcel potvrdiť Barborine slová. Denisa chtiac-nechtiac musela ísť do tej jaskyne. V jaskyni zhodili koňom sedlá a nejako ich pomocou lonžiek popriväzovali ani neušli. Denisa všetky svoje kone vykefovala aby trocha vyventilovala zlosť. Ponorená do roboty ani nezbadala kedy Patrik vyšiel z jaskyne a neskôr ho nasledovala aj Michaela. Až za chvíľu jej došlo, že počuje hlasy. Bola otočená chrbtom k východu a hlasy vychádzali sprava. Tam rástol vysoký strom.
„Tá Denisa čo si o sebe myslí?“
„Prečo?“
„Také scény tam robila ako keby nebola v poriadku.“
„Nechaj Denisu na pokoji. Nie je vo svojej koži. Neviem prečo.“
„Podľa mňa si zabudla zobrať tabletky. To predsa nie je normálne aby tak vykrikovala pričom sa nič nestalo. Dobre o Johna som sa nestarala už na neho nesadnem ale to nebol dôvod na to aby sa tak správala.“
doteraz Denisa počúvala zo zatajeným dychom ale teraz to už nevydržala.
„Prepáč Sam potrebujem toho najrýchlejšieho aby ma nemohli sledovať.“ Vymotala Démona s tej kopy koní vyskočila naňho bez sedla aj uzdy a vycválala do tmy.
„To bolo čo?“ spýtala sa Miša.
„Do šľaka! To bola určite Denisa. Určite nás počula.“
„No a čo?“
„No a čo? Čo si nepamätáš čo si práve o nej hovorila? Je rozrušená, utiekla do dažďa, za tmy, na Démonovi a nemala ani sedlo. To ju tak nenávidíš?“ ale nečakal na odpoveď a bežal do jaskyne.
„Barbora? Je tu Denisa?“
„Čistí kone.“ ozvala sa v polospánku Barbora.
„To sa mi sníva. To neurobila.“ jačal Patrik.
„Čo?“
„Ušla!“
„Čuduješ sa? Váš rozhovor som počula až sem. Teraz sa len modli nech zobrala Samanthu.“
„Nie .Zobrala Démona. Čo teraz... Čo teraz..“ zabedákal. „Nemáš baterku?“
„Na. A tu máš aj dve záložné tričká.“
„Na čo?“
„No asi že ich potrháš a zanecháš stopy. Ako vás nájdem? Chytaj“
„Čo to zas je?“
„Bunda.“
„Na čo?“
"Denisa utiekla len tak v tričku. Takže jej bude zima, nie?“
„Vieš...“
„Nezdržuj. Bež za ňou!“ rozkázala Barbora. „Ja pôjdem za vami len niečo zariadim. „Paťo vyskočil na Samanthu a pustil sa do tmy. Baterka nebola ktovie čo, ale aj tak mu pomohla. Keďže výdatne pršalo pôda bola rozmočená a dobre videl kadiaľ má ísť. Až keď mal odbočiť mu došlo, že tak isto nedal Samanthe uzdu ale nejako si poradil.
Zrazu sa ocitol na lúke, na ktorej mali pôvodne nocovať. Tam zazrel Denisu. Stála otočená k mesiacu a z neba na ňu padal dážď ,ktorý pomaly ustával.
„Tu si. Už som sa bál že ťa budem musieť naháňať kade-tade.“ prihovoril sa jej Paťo.
„Ale je pekne čo?“ odpovedala mu úplne z cesty.
„Ak sa ti páči upršaná noc tak potom hej. Nie je ti zima?“ Denisa neodpovedala. Paťo k nej teda podišiel a prehodil cez ňu bundu. Denisa nereagovala.Nastalo ticho, ktoré prerušil iba Démon, ktorý si odfrkol.
Paťo to už nevydržal „Čo ti je?“ spýtal sa
„Sľúbil si mi, že si tu zacválame pri západe slnka.“
„Tak sme to nestihli.“
„A prečo? Pretože sme museli zachraňovať Michaelu, ktorej sa vlastne nič nerobilo, a ktorá klusala na zmordovanom Johnovi. Ale mladému pánkovi sa zachcelo zachraňovať.“
„Ja za to nemôžem, že sa John splašil.“ obhajoval sa Paťo.
„Splašil? Veď ten ani nohami nevládal prepletať.Za to si mohla ona. Chcela by som vidieť keby sedela na Démonovi a ten sa splašil.“
„Nebuď škodoradostná. Veď aj teba som zachraňoval.“
„Ja som o tvoju záchranu nestála. A nechaj ma na pokoji! Idem domov.“
Ale no tak Deniska. Kam by si šla. Chceš aby dostali na farme infarkt?“
„Nevravím, že idem na farmu vravím že idem domov!“
„Na koni?“
„Nie. Démona asiže nechám na farme a pôjdem na najbližší autobus.“
„Zbláznila si sa?“
„Keď myslíš.“ a popchla Démona. Lenže zabudla, že nemá oťaže, a tak zamierila na lúku. Po chvíľu ju dobehol Paťo.
„Ja som to tak nemyslel. Pozri nie je pekný aj cval pri mesiačiku? Ale necháp ma zle, ja stále nerozumiem čo ti je.“ Denisa zastala a pozrela sa na neho spýtavým pohľadom.
„Tak ale naozaj. Nepáči sa ti Michaela. Nakričíš na ňu ako zaobchádza s Johnom to ešte pochopím ale  odvtedy  sa strácam. Tak mi to už konečne vysvetlíš?“

„Keď ja ani sama neviem. Toto bol náš výlet a oni sa nám tu votreli. A keď som ťa tam videla, myslela som si, že sa s ňou chceš kamarátiť a ja neviem. To je jedno. OK? Už to nebudem vyťahovať a budem sa ovládať. Nejdeme si radšej zajazdiť pri mesiaci?“

„Ja sa to raz dozviem. Môžeme len keby si bola taká dobrá a vrátila mi Démona.“
„Hej vy tam čakajte na mňa.“ ozvalo sa zozadu keď si menili kone. Tie pokojne stáli a pásli sa. Patriks  Denisou sa otočili a videli ako sa k nim náhli Barbora pričom vedie dva kone.
„Keď sa nabudúce uráčite zdrhnúť, vezmite si prosím vás aj sedlá a uzdy. Inak vám už nikdy nezverím koňa.“ hrozila im. Paťo s Denisou sa zasmiali a znova zoskočili z koní.
Barbora viedla Jacka aj Johna spolu zo všetkými vecami, ktoré im teraz zhodila z chrbtov.
„Ty si im zobrala Johna? A čo oni na to?“ spýtal sa Barbory Paťo, kým osedlával Démona.
„Mierne som sa pohádala s Mišou a ostatný už spali. Keďže nám nedala žiadny dôkaz o tom, či jej ho tvoj dedo naozaj požičial a preto sa môžeme domnievať, že si ho zobrali len tak, teda ho vlastne ukradli tak, že si ho berieme naspäť. Som zvedavá ako sa chcú vrátiť.“
„Dúfam, že si jej to s toho pekne mimo.“ zasmiala sa Denisa. Keď si už všetko rozdelili a nachystali, pobrali sa na cestu domov .Išli krokom pretože bola tma aj keď svietil mesiac v splne a aj preto lebo viedli Johna.
„Neviem ako vy ale ja asi zaspím v sedle.“ ozvala sa Barbora.
„Aj ja.“ povedala Denisa a na dôvažok si zívla.
„Čo s vami urobím? Kde ideme spať? Veď je všade mokro a jedinú jaskyňu sme opustili.“
„Mýliš sa. Aha tam je niečo také ako jaskyňa.“ odporovala mu Barbora.
„Ale sme tomu dali. Úplne sme zišli s trasy.“
„Ako vieš?“ spýtala sa ho Denisa.

„Pretože na našej trase mala byť len jedna jaskyňa. A ak v tejto bude veľká prasklina, tak sme došli.“
„Aká prasklina? O čom to melieš? Nechápem iba ja, či aj ty Barbora?“
„Ani ja nechápem. Aká prasklina?“
„Vy ste nedávali pozor pri plánovaní ?Proste ak by sme prišli na tie lúky a tam odbočili doprava a nie doľava ako sme chceli tak sa dostaneme na starú turistickú trasu.“
„A čo je zlé na starej turistickej trase?“ spýtala sa Denisa klipkajúc očami.
„Nič zlé, len s koňmi tadiaľ dosť ťažko prejdeme lebo na niektorých miestach je to strašne úzke a niekde sú aj schody.“
„A čo je na tom? Proste sa teraz vyspíme a ráno sa poberieme nazad.“ Barbora tomu stále nechápala.
„Veď ja nič len aby ste vedeli, že sa budeme vracať."
„To je toho. Čo to máte vlastne za hory? Plahočíme sa celý deň cez les a keď sa konečne dostaneme na nejaké lúky tak odbočíme ešte do horších hôr."
„Však si ich videla z diaľky tie naše kopce. My sme vlastne prišli po tom najmenšom skalnatom. Ten má len malú kamennú stenu, ktorú sme vlastne plánovali obísť. Ale do druhej strany by sme sa dostali do kaňonu medzi dva kamenné vrchy. Vidím, že už spíte tak to nebudem rozoberať.“ voviedol ich do jaskyne, kde sa uložili na noc.

                                                                                 ***

„Stávajte leňosi.“ budil dievčatá Paťo, „je krásny nový deň a nám treba ísť domov. Už som vám prichystal aj raňajky.“
„Ooo ďakujeme. Som hladná ako vlk.“ zobudila sa prvá Barbora.
„My sme aj večerali? Koľko je hodín.“ spýtala sa Denisa.
„Nie, nevečerali. A je deväť  mali by sme sa pohnúť.!
„Ty si už aj nachystal kone? Kedy si vstal?“ spýtala sa prekvapená Barbora.
„Pre dámy všetko. Tak nasadať dojete po ceste.“

„Počkať. Pozrite v tej stene je niečo vyryté.“ zvolala Denisa .„Čo by to mohlo byť? Toto vyzerá ako 40 a toto ako slnko ale čo je to ostané?“ rozmýšľala nahlas.

„Nie. Preskúmame to.“ pridala sa aj Barbora keď si obzrela nápis na stene.

„Mohli by to byť kopytá, nemyslíš? Ale čo by to potom znamenalo?“ rozmýšľala Denisa.

„Asi že 40 konských krokov na výhod. Potom hľadať po troma kameňmi.“ ozval sa Paťo.

„To odkiaľ vieš?“

„Lebo to tu je napísané.“  povedal Patrik ukazujúc na druhú stenu.

„Tak na čo čakáte? Ideme tam.“ chopila sa iniciatívy Denisa. Odkrokovala 40 krokov a zastala. Zoskočili s koní a začali hľadať.

„Mám to. Pozrite. Je tu zakopaná debnička. Veľká asi ako malý zošit. Dosť vysoká. Škoda. Je na nej zámka.“ zavzdychala  Barbora.

„Ukáž to. Máš sponku? Takú tú obyčajnú?“ spýtal sa Paťo.

„Nepýtaj sa a pozeraj.“ Patrik si zobral sponku od Barbory a pomocou nej otvoril zámku.

„Chvíľa pravdy. Ale pozor môžu tam byť aj červy.“ upozorňoval ich. Opatrne nadvihol vrchnák a pozrel dnu. Bola v nej nejaká fotografia, stará zlomená kefa  na srsť, plán cesty a utrhnutý remeň.

„To musia byť veci, ktoré tu zakopala moja mama keď tu bola na výlete. Toto je  jej písmo.“   Denisa bola vo vytržení.

„To je skvelý nápad. Nechajme tu aj my niečo.“ navrhol Patrik.

„A čo?“ spýtala sa Barbora. Nakoniec sa dohodli na ich vlastnom pláne cesty, umelohmotným pohárom na ktorý sa všetci podpísali perom čo Denisa nosila stále pri sebe,  roztrhnutým tričkom a Barbora obetovala svoju kľúčenku. Potom krabičku znova zamkli a zakopali. Vytvorili husí rad a vydali  sa na cestu domov. Keď sa vrátili na svoju cestu znova žartovali. Denisa si chcela aj zacválať ale Paťo ju zastavil vraj ako bude cválať keď majú aj Johna. Toho mali pripnutého lonžkou  o ohlávku, a tak ho viedol. Okolo dvanástej si urobili obed. Na farmu dorazili až keď sa pomaly stmievalo. Denisina babka už skoro dostala infarkt a František od nej ušiel lebo stále len kričala.
„Kde sú? Mali tu byť o piatej. Tak kde sú? Veď oni prídu.“ ale keď prišli prihnala sa k nim celá šťastná a vôbec ju nezaujímalo, že majú o koňa naviac.
„Fero !Ber kone deti sú určite hladné.“ rozkázala.
„Tak ako bolo? Kde ste boli počas toho dažďa ?Dúfam, že ste niekde nemokli?“ Denisa porozprávala ako šli, ako ich dohonili tí traja, ako sa zbalili a odišli a ako našli skrytý poklad.
„Veľmi zaujímavé. O niečom takom som netušila. A teraz vy dva domov. Na rozoberanie zážitkov budete mať času dosť zajtra.“ Či chceli alebo nie museli ísť.
Denisa šla s nimi aby ich vyprevadila. „Tak zajtra?“ spýtala sa.

„Jasné. A čo budeme robiť?“ opýtala sa pre zmenu Barbora.

„Mám nápad. Na striedačku pôjdeme na Démonovi a budeme ho plašiť.“  odpovedal Patrik.

„Radšej už choďte.“ smiala sa Denisa a mávala im na rozlúčku.
„Mala som pravdu. Toto je naozaj moje najlepšie leto.“ pomyslela si a s touto myšlienkou sa vrhla do postele.