Dielo Ako ma mohol tak namotať? je podľa môjho názoru dobré. Nie že by ostatné boli zlé ale toto je dosť dobre citovo zafarbené. Teda aspoň si myslím. Nie všetko je v ňom reálne ale je inšpirovaný skutočnými udalosťami. Trebalo by v ňom dotiahnuť opisy ale ja nemám rada opisy

Ako ma mohol tak namotať?

Túto vetu si opakujem už pekných pár dní. Vždy keď kamarátky hovorili o svojich problémoch s chalanmi, nechápala som, ako mohli byť také „hlúpe“ a nechať sa tak namotať. Až som to pochopila.

Na základke som takéto problémy neriešila. Nenašiel sa nik, kto by za to stál. Všetko ešte také deti, vravela som si. A ešte ako dieťa s učiteľskej rodiny , ktorá chodí na školu so svojou tetou a dvoma ujami, som to medzi chalanmi nemala ľahké. Je pravda, že aj moja povaha mi k tomu dosť pomohla.

Lenže prišla stredná škola, lepšie povedané gymnázium, a tam sa to všetko prejavilo naplno. Žiadna nálepka, nikto netušil aká som. Mohla som začať od začiatku a využiť to. Prvý polrok som na svoje počudovanie skončila veľmi dobre. Nad moje očakávania. V tomto čase som chalanov riešila asi tak, ako oni mňa. Zväčša som bola bútľavá vŕba pre kamarátky, a ja sama som sa len kochala pohľadom na urastených štvrtákoch, pekných tretiakoch či druhákoch, samozrejme nesmiem zabudnúť aj na tých z osemročného. Aký to bol len pekný čas. Nič som neriešila, nad nikým som nerozmýšľala. Hneď by som sa k nemu vrátila. Lenže to tak ľahko nejde.

Prvý polrok sa prehupol do druhého, a všetko sa začalo kaziť. Prvé písomky z jazykov na trojky, matika ešte horšie, štvorka. Hovorila som si, to pôjde, nabudúce sa budeš učiť počas preberania učiva nie až dva dni pred písomkou. Tak sa aj stalo. Poctivo som sa učila, na každú hodinu, pred písomkou riešila testy na internete, prihlásila sa na opravnú s matiky. Nepomohlo. S matiky som dostala trojku, z angličtiny a nemčiny taktiež. Nechápala som to. Potom mi to pomaly začalo dochádzať. Tie prebdené noci, ten divný pocit, keď som sa prihlasovala na facebook, ta túžba ísť do školy a vidieť jeho. Áno, už mi to došlo. Kruto som sa namotala na chalana, na ktorého som nemala, a ktorý o mňa nejavil záujem. Hlúpo som si vyložila jeho podpichovanie , jeho záujem o moju osobu.

Spoznali sme sa ten týždeň po polročných prázdninách. V tom istom čase keď som sa začala kaziť v škole. Čo mi docvaklo až teraz. V jedno piatkové popoludnie prišiel s poschodia nad nami, krásny sekstan,  či si s nami (t.j. ja a pár spolužiakov) môže zahrať stolný tenis. ( máme v škole stoly na ping-pong). Stál tam tak opustene na schodoch, nikto sa neozýval, tak som mu  vyhovela. Hneď bola väčšia zábava. Na druhý deň som našla žiadosť na facebooku. Keďže som nevedela jeho meno, najprv som ju ignorovala. Ale niečo mi nedalo, pozrela som si pár jeho fotiek, spoločných priateľov a zistila som, kto si ma to pridal. Bolo mi to divné, keďže nepoznal moje meno a v spoločných priateľoch mal len troch chalanov z našej triedy, ale povedala som si, že zatiaľ asi žiadna baba nebola na fb. Takže vtedy som urobila najväčšiu chybu. Potvrdila som ho. Ako náhle som to spravila, začal mi písať. Písali sme si o všetkom, kto sa páči jemu, kto mne, no proste ako najlepší kamoši, aj keď sme sa poznali len pár dní. V škole som sa ešte viac tešila na prestávky, na čas strávený s ním. Čo som si uvedomila až neskôr. Prišiel prvý skype rozhovor, so zapnutou webkamerou na jeho strane a vtedy mi došlo, že k nemu prechovávam aj nejaké city. Samozrejme, všimla som si ho už aj počas prvého polroka. Ale so slovami, ten sa za mnou ani neobzrie, som to nechala tak. Neviem, či sa zmenilo moje správanie po tomto zistení. To bolo asi tak dva týždne čo sme sa spoznali. V škole to prebiehalo ako dovtedy, podpichovali sme sa navzájom, robili voloviny, ja som si sadla na neho on na mňa no proste super vzťah, keby som ja neprechovávala ku nemu také pocity aké som mala. V tom čase o tom vedela len jedna kamarátka a tá mi stále tvrdila, určite aj on niečo chce. Pýtala som sa, prečo potom preberáme osobu, ktorá sa mu páči? Dostala som odpoveď, že možno chce aby som žiarlila. S čistou mysľou by som nikdy niečomu takému neuverila, pretože som realista až jemný pesimista. Ale zmetená svojimi divnými pocitmi, nešťastná zo známok a k tomu všetkému ešte striedanie veselej nálady so zúfalstvom, som tomu uverila. Nedočkavo som čakala na zelenú kostičku pri jeho mene na fb, zbierala som odvahu pozvať ho do kina. Našťastie nič také so mňa nevyletelo. Alebo na nešťastie? Keby ma odmietol vtedy, mohla som si ušetriť kopu trápenia. Jednako čo sa stalo už sa neodstane, a ja sa stým musím zmieriť.

Prišli jarné prázdniny a naša komunikácia trocha upadla. Aj keď mi stále dával divné otázky. Nejako som to neriešila. Vedela som, že má veľa vecí na pláne, ako chodiť s niekým von, hrať hry, alebo futbal. Riešila som vtedy akurát jednu akciu, takže na neho som cez deň ani tak nemyslela.  V noci to bolo o čosi horšie. Nedarilo sa mi zaspať. Uvažovala som čo by mohli znamenať tie dotieravé otázky, ktoré by som veľmi rýchlo zmietla zo stola, keby ma nenamotal. Lenže takto ma to štvalo.

Dočkala som sa však pondelka.  No veľa času som s ním nestrávila. Tak isto v utorok, pretože boli maturity a nemohli sme hrať. V stredu som dokonca nebola v škole. Boli sme v divadle, len prvé ročníky. Takže som s ním už pár dní poriadne nevidela, až kým mi večer nenapísal, či nejdem na skype. Už vyše týždňa sme spolu nevolali, tak mi až tak srdiečko poskočilo. Rýchlo som zapojila mikrofón a čakala som. Začalo to ako zvyčajne, doberaním, kontrolnými otázkami ako pokročil vo svojom vzťahu, až to zase stočil na mňa, a na pocity k nemu. Keď sa na to pozriem s nadhľadom, nechápem, ako som mu to všetko mohla vyklopiť. Áno, použil na mňa citové vydieranie, ale to ma aj tak neospravedlňuje. Nemôžem povedať, že by som sa nesnažila zapierať a robiť okolo toho omáčky. Neviedlo to však k ničomu, a ja som mu to nakoniec aj tak vyklopila, keďže  sa hral na urazeného. Povedala som mu, že ma namotal. Jedna jednoduchá veta, koľko veľa znamená, koľko veľa toho zmení. Musí sa mu uznať, že to asi nečakal, ale aj tak reagoval striedmo. Veľmi sa nesmial, a povedal mi, že to už dlhšie tušil. Vraj podľa môjho správania. Tak prečo s tým nič nerobil?!  Na druhý deň v škole som pôvodne za ním plánovala ísť, ale odvaha ma prešla keď som ho uvidela. V ten deň si ma trochu doberal, ale našťastie nepovedal nič také z čoho by mohli ostatní niečo vytušiť.  V ten deň som mu napísala, za čo mi jedna kamarátka poriadne vyčistila žalúdok a druhá ma zase pochválila, ale k ničomu to neviedlo. Bol odmeraný. Možno hral len nejakú hru, nahovárala som si.

A už sa dostávam k tomu hroznému dňu, k piatku. V škole som ho videla len párkrát aj to sme sa spolu veľmi nebavili. Celé som to prešla s tou kamarátkou, ktorá ma chválila, tá čo mi vyčistila žalúdok o ničom nevedela. Načo? Takú podporu predsa nepotrebujem, vravela som si. Keď sa konečne prihlásil, poprosila som ho či môže ísť na skype. Zo začiatku som sa celá klepala, myslela som že už dostanem infarkt, minimálne som dúfala v astmatický záchvat aby pochopil. Avšak nič také sa neudialo. Keď som sa ho opýtala čo si o tom celom myslí on, s tým, že mi to všetci radia aby som sa ho opýtala, chcel po mne aby som sa spýtala kamarátiek čo si oni myslia, že si myslí on.  Mala som len jednu online, ktorej som vďačná za podporu. Tá mu odkázala, že nech sa nestará o ňu, ale rieši vážne veci. Takže chalan keď sa prestal rehotať, úplne vážne na rovinu, mi povedal, čo si o tom celom myslí on, ako to cíti. V tom momente som sa prestala klepať a začala som byť strašne odmeraná. Vždy som vedela, že to takto dopadne ale počuť to na vlastné uši od osoby, ktorá vám nie je ľahostajná? To je niečo srdcervúce. Dozvedela som sa, že on ma naďalej berie ako kamarátku, že je mu to ľúto a také tie kecy. Je pravda, že som nikdy neočakávala niečo viac, ale aj tak počuť to, a myslieť si to, je sakramentský rozdiel. Neviem, čo z môjho hlasu vydedukoval on, pretože ja som do neho nevkladala žiadne emócie, možno preto sa stále ospravedlňoval, čo mi dosť liezlo na nervy, alebo si myslel, že som sa práve rozhodla spáchať samovraždu. Pravdu povediac, nemať sa tak rada možno by som ju aj spáchala, nech sa chalan so svojimi myšlienkami utrápi. Takéto odmietnutie by sa ešte dalo zniesť, ale keď povedal, že on už odmietol viac dievčat a prirovnal ma k jednému spolužiakovi, to som už mala náladu na bode mrazu. A citáciou: vina je vždy na oboch stranách, pričom ani jeden sme tú vinu na jeho strane nevideli, ma zabil už úplne. Nebolo ťažké udržať plač alebo krik. Plakať som nemala v úmysle a kričať tak akurát na seba, aj keď chvíľami aj na neho, keď ma stále upozorňoval čomu by som sa v budúcnosti mala vyhnúť. To mi teda pekne žralo nervy. Bez vážnejšej príčiny som ho požiadala aby mi prestal hovoriť anglickou obdobou môjho mena. Bola som zo seba totálne znechutená, sklamaná a nahnevaná na seba. Čo som mu aj povedala. Zrazu sme sa však o tom prestali baviť. Vyšetroval ma, kto mi radil, avšak ja už som sa nedala nachytať na jeho otázky. So súhlasom kamarátky som mu povedala kto to je, a on si ju pridal do priateľov. Ďakujem jej za velikánsku podporu aj to ako sa ma pred ním zastala. Náš skype rozhovor, ktorý trval niečo okolo dvoch hodín prebiehal zväčša ticho, sem-tam sme prehovorili pár slov. Ja som strašne chcela aby ma začal ignorovať. Aby som svoj hnev mohla obrátiť na neho a netýrať sa ním sama, ale on tvrdil, že to nie je dobrý nápad. Vraj ľahšie ma to prejde ak so mnou bude komunikovať, lenže v tej chvíli som to nedokázala pochopiť. Ja som si pred ním vyliala srdce a on ho zo všetkou noblesou pošliapal. Nech sa ospravedlňuje koľko chce, to bude pravda vždy. Aj keď za to vlastne nemôže.  Nejavil žiaden extrémny záujem, proste nič.  Ale tá jeho ochota, a záujem ako to znášam,  ma ešte väčšmi ubíjala, a namiesto toho aby som ho začala nenávidieť a prechádzať do fázy opäť kamaráti, ma jeho starosť nútila ešte viac túžiť nad tým, čo som nemohla mať. Niečo som mu povedala a on to pochopil tak, že si želám aby ma ignoroval. V tej chvíli som si to asi aj želala. Teraz z odstupom času, sa za to ešte viac nenávidím. Aj keď možno je to aj dobre. Jeden múdry človek mi raz povedal :neľutuj toho čo si kedysi spravil, pretože vtedy si si to želal. Čo je vlastne kruté zistenie, ale je to pravda. A ak by sme si aj naďalej písali, určite by som klamala samú seba, že mám nejakú nádej. Ale aj tak som neodolala, za čo si zase nadávam, a napísala som mu, s krátkym odstupom času, čo si o tom všetkom myslím. Zdôrazňovala som, že to nie je jeho vina, že sa s toho rýchlo otrasiem.

Neviem ako prežijem ďalšie dni v jeho prítomnosti. Či sa mu mám vyhýbať, správať sa k nemu akoby nič alebo ho ignorovať.  Mám chuť pretŕčať sa pred ním a dávať mu najavo, že ma vôbec netrápi to čo sa stalo, že ma viac už nezaujíma. V kútiku duše však stále dúfam v nejakú správu, že je všetko po starom. Už som sa zbavila väčšiny zlosti a znechutenia zo samej seba. Neprajem si, aby sa to nestalo. Otvorilo mi to oči. Nie každý musí mať také myšlienky a zdieľať také pocity aké mám ja. To som vedela už dávno. Nie som naivka. Dobre som vedela, že on ku mne nič necíti. Bolo to zreteľné. Príliš zaujato rozprával o tej svojej, o svojich bývalých. Je zaujímavé, že mi to netrhalo žilami, keď sme sa o tom spolu bavili. Skôr mi vadili jeho zdrobneniny a komplimenty na moju osobu. Akoby kdesi v hlave driemal zdravý rozum a snažil sa ma zobudiť.

Dúfam, že sa mi podarí čo najrýchlejšie zabudnúť na toto všetko. Pochybujem, že sa to ešte nezopakuje, avšak keď pocítim príznaky, hádam si spomeniem čo sa stalo naposledy a budem opatrnejšia....