Pri písaní tohto diela som sa sama čudovala, ako sa dej vyvinul. Pôvodne som to tak vôbec neplánovala ale teraz sa mi to aj pozdáva. Je to dielo napísané na rýchlo,pretože ma múza kopala len chvíľu. Dúfam, že sa bude páčiť

Žart na môj účet

„ Nie! Zase on!“  bola moja prvá myšlienka keď som kráčala po školských schodoch a počula som jeho zvučný hlas za sebou.  „Prečo práve dnes?!“ preháňali sa mi hlavou myšlienky.  On, moja platonická láska.  Bol tam. Stál navrchu schodov a mával na mňa aby som ho počkala. Bol o rok starší ako ja a prestavoval zosobnenie mojich snov. Nefajčil, nepil, nedrogoval, to boli veci ktoré sa mi páčili a ktoré chápali všetci prečo sa mi páčia. Avšak to, že sa mi páčili jeho rozlietané bloďaté kadere,  hlboké modré oči, vyšportovaná postava, múdry so zmyslom pre humor a úsmevom, ktorým ma vždy odzbrojil to už tak dokonale pochopiť nemohli. Keby som sa na neho pozrela očami mojich kamarátok, bez ružových okuliaroch alebo racionálne, to je jedno ako by som to nazvala, videla by som tiež chalana sebavedomého chvíľami až povýšeneckého s divným zmyslom pre humor, ktorý nebol obzvlášť pekný. To som ja však nevidela. Teda videla ale kto by si to pripustil? Pre mňa bol dokonalý. A chápala som prečo sa mu nepáčim ja. Priemerne múdra, s priemernou postavou, priemerne pekná, s nadpriemerne dlhými blonďavými vlasmi. A to som na seba bola ešte dobrá.  Všetky tieto myšlienky mi skrsli v hlave za pár sekúnd, zatiaľ čo som čakala kým on, zbehol po schodoch ku mne.

„Čo tu robíš tak zavčasu?“ spýtal sa ma. Najskôr som sa na neho začudovane pozrela, kým mi nedošlo, že dnes som v škole ozaj zavčasu. Na to, že sa vyučovanie začína až o ôsmej som dnes prišla niečo pred siedmou  pretože brat šiel do svojej školy autom takže ma zobral k tej mojej. To som mu na nos však vešať nechcela.

„Hádam dobré ráno nie?“ odsekla som mu. Bola to moja jediná ako tak účinná zbraň. Aspoň ja som si to myslela. Náboje v nej mi ale nikdy dlho vydržali. Zamračil sa na mňa a poprial mi dobré ráno. Medzičasom sme však prišli už k bodu kde sa naše cesty rozhádzali. Ja som mala pokračovať ďalej po schodoch dole on mal ísť rovno ku svojej triede. Naše gymnázium, bolo len sleď schodov a chodieb, ktorých všetky zákutia som ešte nemala prezreté. Dôležité bolo, že hlavným schodiskom sa zostupovalo nadol a to čím nižšie tým nižší ročník. Keďže som bola prváčka šla som až na úplný koniec schodiska. Teda mala som to v pláne. Už som ho chcela pozdraviť  na rozlúčku a zbehnúť tých pár schodov nadol, keď ma chytil za ruku.

„Poď so mnou.“  zašepkal mi do ucha. Nechcela som. Nie odkedy som si pred ním vyliala srdce a on mi na to povedal len toľko, že si to myslel. Od vtedy som  sa mu chcela vyhýbať. Boli síce momenty kedy by som bola najradšej s ním ale to iba preto aby som mu strelila pár faciek. Na moje námietky nič nepovedal a ťahal ma za sebou. Spierala som sa. Avšak márne. Nič nepomohlo. Mohla som síce začať kričať ale to mi prišlo až príliš radikálne. Nechala som sa teda ťahať. Rozmýšľala som, kde ma tak môže brať. Nabrali sme kurz cez chodbu, ktorá vedie k laboratóriám a posluchárni a ďalej pokračuje k spojovacej chodbe s telocvičnou. V dverách ktoré oddeľovali hlavnú budovu od telocvične sa mi naskytla príležitosť spriečiť sa. Na moje otázky neodpovedal. Jediným pohybom ma donútil ísť ďalej a to tak, že ma pošteklil. Presne vedel kde je moja slabina.  Viedol ma ďalej. Konečne som pochopila kam máme namierené. Šli sme hore po schodoch k dverám na balkón veľkej telocvične. Tie však bývali vždy zamknuté. Tu ma posadil na zem a sám sa usadil pri schodišti.

„Tu nás nebude nikto rušiť.“ prehovoril prvýkrát odkedy ma vytiahol z mojej cesty. V hlave sa mi preháňali myšlienky a otázky nevediac čo mám skôr urobiť. Začať sa pýtať? Nadávať mu? Pokúsiť sa odtiaľto dostať? Rozmýšľala som akú by som proti nemu mala šancu. Nie veľmi vysokú, ale keby sa mi ho podarilo zhodiť zo schodov možno by sme pád obaja prežili. Vidiac, že nad niečím úpenlivo rozmýšľam nechal ma chvíľu na pokoji. Po tuhom premýšľaní  zo mňa vypadlo: „ Okej, dobrý vtip a teraz sa môžeme vrátiť.“  na potvrdenie mojich slov som sa postavila a chcela som ho obísť. Chytil ma však za nohu, a ja som spadla. Neviem síce či to môžem nazvať šťastím ale padla som na neho.

„Nikam nepôjdeš.“ zavrčal na mňa. Pomaly mi naháňať poriadnu hrôzu. Keď som sa spamätala začala som rozmýšľať čo urobím. Nebola som žiaden strachopud, dokázala by som sa za seba aj pobiť a pri nálade akú som mala by som sa možno aj prebila.  Lenže bola som aj realista a moje nádeje  klesali z každým bodom, ktorý som si vymenovala k mojim šanciam za a proti. Rozmýšľajúc čo spravím, urobil niečo opäť nečakané on. Požiadal ma aby som si sadla a vypočula ho. Keď som ho poslúchla vykonal ďalšiu nepochopiteľnú vec. Z tašky vytiahol nejaké tabletky a zapil ich bielou tekutinou z plastovej fľaše, ktorá ale nepáchla ako čaj v čom ma utvrdila aj jeho ponuka. Nevediac čo si o tom myslieť odmietla som a spýtala som sa ho čo sa mu stalo a čo to mal za lieky. Neodpovedal. Zdalo sa mi, že zaspáva. Pokúsila som sa ho obísť a utiecť. Opäť ma však stiahol späť a tento krát bol pád oveľa bolestivejší. Bolo to spôsobené tým, že som spadla na tvrdú dlážku. Ako som sa chcela rýchlo postaviť a vymotať z jeho moci opäť som spadla a tento raz som sa už dvihnúť nemohla. Pred očami sa mi zahmlilo a už som videla len bielu tmu.  Nevediac čo sa stalo prebrala som sa v jeho náručí. Niesol ma nevedno kam. Keď som zastenala zastavil. Nachádzali sme sa niekde na schodišti medzi telocvičňou a spojovacou chodbou. Začal sa mi veľmi ospravedlňovať . Ja som jeho slová ale nevnímala. Chcela som sa dostať z jeho náručia čo mi však nedovolil. To bolo aj dobrý nápad pretože som z rany na hlave dosť krvácala a opäť prichádzala tá biela temnota. To vykúpenie z bolesti.

Opätovne som sa preberala a znova zamdlievala, takže zvyšok cesty k úplnému prebratiu si pamätám len kúskovito.   Spomínam si na beh v jeho náručí, na nosidlá v sanitke, na to že ma niečím nadopovali a ja som poriadne zaspala.  Konečné vedomie som nabrala až o pár hodín. Zobudila som sa v nejakej nemocničnej izbe. Bola zariadená stroho ako nemocničné izby bývajú aj s tým svojím typickým zápachom, ale bolo tu viac pípajúcich zariadení. Na veľké počudovanie, pri mojej posteli nečakali žiadni ustarostení ľudia. Čo ma dosť sklamalo. Po úplnom prebratí a bližšom skúmaní som zistila, že moje osobné veci sa v mojom dosahu nenachádzajú, na sebe mám divné pyžamo a na hlave poriadne hrubú vrstvu obväzov.  S narastajúcou panikou som začala hľadať moje krásne vlasy. Našťastie som ich našla vypnuté na vrchu hlavy nepoškodené a ich dĺžka zodpovedala tej ktorú mali ráno. Za oknom sa zrazu mihla postava a ja som jej začala zúrivo mávať. Na moje veľké počudovanie to bola moja platonická láska. Myslím, že ma zbadal aj on pretože sa niekam rozbehol a zrazu sa do izby prihrnula hŕba ľudí. Na čele tejto procesie boli moji vystrašený rodičia, za nimi takmer celá moja trieda a pár ďalších ľudí. Cez nich sa prebíjal doktor a sestričky, ktoré všetkých vyhadzovali von.  Keď sa im to podarilo doktor mi posvietil do očí spýtal sa ma ako sa cítim a na čo si pamätám. Nevedela som čo im povedal  on, preto som radšej povedala, že si spomínam iba na to ako som sa v škole prezúvala. Doktor sa našťastie netváril príliš zdesene. Naopak povedal, že to očakával a vraj sa mi pamäť čoskoro vráti. Moju diagnózu mi však vysvetliť nechcel. Prisahala by som, že pri odchode na mňa významne žmurkol. Keď sa mi podarilo vyhodiť rodičov s tým nech mi idú domov po nejaké veci, keďže som v nemocnici musela zostať pár dní, nahrnuli sa ku mne všetci spolužiaci. Počúvala som ich len tak na pol ucha a všade som hľadala jeho.  Asi po piatich minútach, keď mi už nemali veľmi čo povedať, ich sestrička vyhodila. Zaželali mi skoré uzdravenie a sľúbili, že ma ešte prídu pozrieť.  Odišli všetci až na neho.  Chvíľu sme mlčali. Nechcela som ako prvá prerušiť to ticho. Naznačila som mu nech pristúpi bližšie, pretože bol na opačnej strane izby. Podišiel ku mne na vzdialenosť poldruha metra ale to mi nestačilo. Naznačila som mu nech príde ešte bližšie a nech sa nado mňa nakloní. Poslúchol aj keď tušil čo sa stane. Celou silou som mu vlepila facku. A veruže sadla. Keďže som si už uľavila naznačila som mu nech si sadne ku mne na posteľ a nech rozpráva.

„Prepáč nič také sa nemalo stať. Ale mal by som ti radšej rozpovedať celú históriu. Takže. Kde by som začal. Najlepšie asi od začiatku. No. Vedel som, že dnes prídeš skoro od tvojich spolužiakov. Ak dovolíš nebudem menovať. Takže sme uzavreli stávku o to, ako sa budeš správať v onej situácii. Všetko išlo podľa plánov. Ty si prišla skoro, ja som čakal hore v skrytý. Tvoja irónia mi prišla vhod. Neočakával som síce taký hladký priebeh, myslel som, že sa budeš viac brániť. Celkovo to nedopadlo podľa mojich plánov. Bolo viac možných scenárov na ktoré sme si stavili. Buď sa cezo mňa pokúsiš prebiť ten sa predával najlepšie, alebo sa ma pokúsiš ukecať, nebudeš robiť nič, a bol nápad aj že sa rozplačeš ale ten nemal veľkú odozvu.  Aby som to urýchlil. Kamarát mi predtým odomkol dvere ku telocvični. Tabletky čo som mal zjesť bolo neškodné placebo a páchnuci čaj bola vlastne voda s rumovou esenciou.  Prepáč mi, ja osobne som očakával, že mi vynadáš a potom odkráčaš. Ja viem, že som sa mal po tom tvojom prvom páde viac krotiť ale za ten druhý si môžeš aj sama. A ten tretí bol úplne mimo moju kontrolu. Čo sa stalo potom? Keď som uvidel čo sa ti stalo najprv som zavolal sanitku.  Vediac že by sa ťažko vysvetľovalo čo sa ti stalo v miestach kde sme o takom čase nemali byť zobral som ťa a utekal do hlavnej budovy. Medzičasom si sa prebrala ak si na to spomínaš. Našťastie ešte nebolo veľa hodín preto sa tam potulovalo len málo učiteľov a ešte menej študentov. Na schodoch som urobil poplach a tváril sa, že som ťa tam našiel ležať. To isté som povedal aj privolaným záchranárom, že som ťa videl ako si spadla na schodoch. Síce im nepasovalo umiestnenie tela so zranením ale to som uhral na to, že som sa ťa snažil prebudiť. Ďalej ťa odviezli do nemocnice kde ťa museli operovať. Prečo to neviem. Ja som bol za tvojou triednou učiteľkou a tá rozhodla, že sa tvoji spolužiaci môžu uvoľniť z vyučovania a ísť ťa pozrieť. Mňa ako tvojho záchrancu zobrali veľkoryso so sebou. Ďalej už to poznáš.“ zakončil svoje rozprávanie. Nevedela som, čo mu na to povedať, chvalabohu prišla sestrička a vyhodila ho, vraj si musím pospať.

Na druhý deň prišiel opäť s veľkou taškou plyšových hračiek. Ku každej bol vlastnoručne napísaný lístok. Boli tam plyšáky od každého kto sa podieľal na mojom zranení, čiže od každého kto si akokoľvek stavil. Najväčšie boli od tých, ktorí vymysleli ten hnusný plán. Neboli na nich mená no aj tak som väčšinu kartičiek spoznala. Sklamalo ma koľko ľudí, ktorých som považovala za priateľov mali zo mňa takú srandu. Rodičia si však mysleli, že toľko priateľov na mňa myslí a ja som im to nevyhovárala. Načo. Keď som sa ale vrátila do školy, každému koho písmo som spoznala som napísala odkaz. Každý bol rovnaký okrem jedného. Tie zvyšné sa niesli v duchu: ďakujem za plyšáčika, potešilo ma ako na mňa myslíš za mojím chrbtom, neboj sa odpúšťam ti a tvárme sa akoby sa nič nestalo.  Ale ten posledný bol iný. Obsahoval iba miesto, dátum a čas stretnutia  a bol určený pre neho. Na moje počudovanie prišiel a opäť sa začal ospravedlňovať.  Zastavila som ho. „Nepotrebujem tvoje ospravedlnenie. To mi neuzdraví rany. A nevravím len o tých viditeľných stopách. Mám skôr na mysli stopy na duši, stopy na srdci. Vieš dobre čo som k tebe cítila, podotýkam cítila. Teraz mám problém byť v tvojej blízkosti a neodpľuvnúť si na zem. Nechápem ako si bol schopný niečo také urobiť. Áno, poznám ľudí ktorí by to urobili ale ty? Bol si pre mňa stelesnením mojich snov, túžob všetkého a ty si to dobre vedel. To, že si ma odkopol som pochopila a pochopila som aj dôvody ale toto?! To sa nedá pochopiť. Nezaslúžiš si lásku nikoho! Dobre viem kto ti v tom všetkom pomáhal. Stačí sa prejsť po chodbe a vidím tie sklopené pohľady, ktoré nemajú odvahu sa mi pozrieť do očí. A dobre im tak. Dúfam, že si uvedomuješ čo si spravil. Ja ti odpúšťam, ale to neznamená, že ťa nebudem nenávidieť. Ak chceš môžeš si získať moje priateľstvo naspäť. Viem teraz si namýšľam, že ho chceš. Ale mne je to jedno. Rob si čo chceš. Buď rád, že som ťa nepraskla aj s tvojimi kolegami niekam tam vyššie. A načo by to bolo aj dobré? Len si dobre zapamätaj moje slová. Ja ťa sledujem a ak urobíš niekedy niečo podobné nejakému inému dievčaťu ja si ťa nájdem. A ak raz za mnou prídu nejaký ľudia, keď ty budeš slávny neviem kto a budú potrebovať na teba nejakú špinu, neboj sa, ja im ju s radosťou poskytnem.“ S tými slovami a nečakajúc na odpoveď som sa zobrala z miesta, kde sme mali debatu a s veľkou pompou som odišla, zabudnúc na všetko čo sa stalo.