Dielo Každý má právo žiť vzniklo do školy. Nezabránilo to však chybám ktoré samozrejme obsahuje ale je už trošku viac prepracované. Nehovorím, že je dokonalé ale patrí už medzi tie lepšie diela.
Každý má právo žiť
Je zvláštne ako hrozba bezprostrednej smrti postaví všetko ostatné do iného sveta. Ako práve teraz.
„Bež! Do toho, bež! Vieš, že to dokážeš! Nesmieš to vzdať! Teraz nie! Kvôli nim! Musíš ich zachrániť!“
Alexandra, šestnásť ročná slečna, ktorá závodne behávala, sa zhlboka nadýchla a zrýchlila svoje bežecké tempo, pričom jej na okrúhlej tvári vyhupli kropaje potu a dlhý blonďavý chvost jej nadskakoval na chrbte .Na sebe mala svoje obľúbené botasky, rifle a tričko. Všetko spotené a keď zafúkal vietor striaslo ju od zimy. Zrazu sa spoza nej ozval štekot vlkov.
„Dobiehajú ma! Nemám šancu. Už nevládzem.“ preblesklo jej hlavou. Snažila sa nezastaviť, ale pichanie v boku ju neúprosne spomaľovalo. Kútikom modrého oka však zahliadla, že ju zvieratá dobiehajú a aj napriek bolesti nezastavila. Hnala sa ďalej. Keď konečne vybehla z lesa bola už na pokraji so silami, no jednako neprestala bežať. Stmievalo sa. Nevidela kam beží, no aj tak nespomalila. Preskakujúc konáre sa posúvala v pred. Navzdory jej odhodlaniu, sa jej do cesty postavila kamenná stena, ktorú nemala šancu preliezť. Dravce ju pomaly ale isto začali obkľučovať. Tep sa jej zrýchlil a telo jej zaplavil adrenalín. V rýchlosti hľadala niečo čím by sa mohla brániť, alebo únikovú cestu. Jej snaha bola márna. Za chrbtom kamenná stena, na ktorú keby chcela vyliezť v tejto tme a vyčerpanosti, určite by to nezvládla a pád by ju bol zabil.
„To je môj koniec.“ boli jej posledné myšlienky predtým, ako sa od vyčerpania zrútila na zem.
Alexandra sa prebrala netušiac kde je. Rozhliadla sa po miestnosti. Nevidela ale nič, čo by jej pomohlo identifikovať izbu, alebo okolie kde sa nachádzala. Pomaly, veľmi opatrne sa zdvihla z postele. Aj tak sa jej však zakrútila hlava a musela si opäť sadnúť. Po pozbieraní odvahy a zvyšku síl sa rozhodla preskúmať miesto, na ktorom sa nachádzala. Izba bola celá obložená drevom. Vyzerala ako nejaký zrub. V izbe sa nachádzala len posteľ a nočný stolík. Na ňom bol položený džbán s vodou a pri ňom pohár. Iné veci sa v miestnosti nenachádzali. Ak teda nepočítame okno, ktoré sa nedalo otvoriť a bol z neho výhľad na príjazdovú cestu vysypanú štrkom. Zdalo sa jej, že obydlie sa nachádza niekde na úpätí kopca obklopené lesom. A ešte tu boli zamknuté dvere. Keďže bola veľmi smädná naliala si pohár vody a s obavami ho vypila. Práve keď si chcela naliať druhýkrát vošlo do izby dievča. Navzájom sa zvedavo prehliadli. Alex usúdila, že nebude mať viac ako 16 rokov, čiže bude jej rovesníčka. Bola od nej menšia a nezbedné kučery čiernej farby jej odstávali od hlavy na každú stranu. Dievča nevyzeralo na to, že je to mlčanlivý typ, práve naopak, sálalo z nej šibalstvo, mala však milý úsmev, ktorý ju upokojil. Na nevyslovenú otázku v Alexandriných očiach odpovedalo s viditeľnou radosťou.
„Ahoj. Ja som Michaela. Môj brat ťa našiel na neďalekej lúke v bezvedomí. Doniesol ťa sem k nám. Si na našej rodinnej chate, ale teraz som tu len ja a brat. Máme dve poschodia a dokonca aj balkón. Mala som tu oslavu, lenže všetky kamarátky už odišli a upratovanie nechali na mňa. Brat mi tu robil dozor,....“ nové dievča stále rozprávalo. Nezaujímalo ju ani to, že Alex ju už nepočúva, pretože jej opäť prišlo slabo. Až keď sa s tupím buchnutím zrútila na podlahu, prestala Miša drkotať. Namiesto toho však hlasno vykríkla aby privolala brata. Rev ale prebral aj pacientku. Tá sa vyškriabala na posteľ, kde s veľkým fučaním zaborila svoju unavenú hlavu do mäkkého vankúša a znova zaspala bezsenným spánkom.
Prebrala sa až o pár hodín. Pri posteli našla sedieť, tú istú ukecanú dievčinu, ktorá sa s ňou rozprávala po celý čas čo spala. Keby bola Alex hore, dozvedela by si všetko o jej živote, koníčkoch, škole, priateľoch, aj to kto nosí aké ponožky.... Našťastie ju od toho uchránil spánok.
„Konečne si sa prebrala. Teraz mi povedz niečo o sebe. Ako sa voláš? Čo sa ti stalo? Odkiaľ si? Ako si sa sem dostala?“ zavalila ju otázkami. Alexandra sa posadila a odpovedala nedočkavej Michaele. Povedala jej svoje meno aj to kde býva, avšak z ľútosťou jej oznámila to, že si vôbec nemôže spomenúť na to, čo sa jej stalo. Potom sa hanblivo opýtala, či by nemohla dostať niečo zjesť, pretože bola hladná ako vlk čo dosvedčilo aj hlasné zaškvŕkanie v bruchu .
Miška sa z veľkým ospravedlnením za to, že jej nič neponúkla, pobrala do priestrannej, novo vybavenej kuchyne. To jej však nezabránilo aby sa aj naďalej nerozprávala s nedobrovoľnou návštevníčkou. Teda vlastne rozprávala skôr len ona, ale Alexandre to nevadilo. Oznámila jej, že sa na chate nachádzajú samy, pretože brat odišiel do mesta. Zatiaľ čo jedli desiatu, ktorú Miška narýchlo pripravila, rozvinula niekoľko možných teórii čo sa jej mohlo stať. Debatu uzavrela tým, že sa pôjdu pozrieť na miesto, kde ju našiel Michaelin brat napriek Alexandriným námietkam. Tá sa len chcela vrátiť domou a momentálne jej bolo jedno prečo sa ocitla v takej nebezpečnej situácii. Miška však o tom nechcela ani počuť. Chytila sa svojho nápadu. Pobalila im nejaké zásoby jedla, baterky, lano, bundy a prikázala Alex aby si obula jej zimné topánky. Vraj človek nikdy nevie. Tá ich ale odmietla a obula si svoje bežecké topánky. Miša neprestávajúc rozprávať, zabuchla dvere od chaty a súrila novú priateľku do kroku. O pár minút, ktoré sa pre Alexandru zdali nekonečné sa dostali po poľnej cestičke na miesto incidentu. Ním bola rozľahlá lúka. Na jednej strane hraničila so zmiešaným lesom na druhej to bola vysoká kamenná stena. Teraz sa však Alex už nezdala taká nezdolateľná ako minulý večer. Trúfla by si ju aj preliezť.
Michaela začala skúmať ako profesionál, všetky možné stopy, ktoré by jej mohli napovedať čo sa tam stalo. Keďže tu tráva siahala takmer po kolená bolo jasné z akého smeru obeť pribehla. Zrazu si Alex spomenula ako sa ocitla na čistine, nevediac však prečo. Nedočkavo to rozpovedala Michaele a tá sa opätovne pustila do pátrania. K ničomu rozumnému sa ale nedopracovala. V mäkkej hline sa jej podarilo nájsť odtlačky láb. Alexandra o nich tvrdila, že sú vlčie ona skôr považovala za stopy psov nejakého stredne veľkého plemena. K pravdivosti jej názoru prispel aj fakt, že sa dalo zreteľne rozlíšiť viacero veľkostí odtlačkov. Nezhodnúc sa na tomto dôkaze sa navzdory výrazným pochybnostiam Alexandry, ktorá tvrdila že nezáleží či to boli vlci alebo psy, keď pred nimi utekala museli byť určite nebezpečný, vybrali po stopách odkiaľ prišla.
Chodník z ľahnutej trávy ich viedol priamo do lesa kde sa už stopy úteku hľadali oveľa ťažšie. Na orientáciu im poslúžilo čerstvo popadané lístie. O pár minút neskôr, dievčatá zisťujúc čo majú hľadať, a to porušenú vrstvu lístia, začali postupovať oveľa rýchlejšie. Aj tak im však cesta na neurčené miesto zabrala niečo vyše hodiny. Cestou zjedli zásoby z batoha a obliekli si bundy pretože sa výrazne ochladilo. Hlavne preto, že začal fúkať nepríjemný vietor. To im sťažilo hľadanie stôp. Nakoniec sa im to však podarilo, a vyšli z lesa na opačnom konci. To čo uvideli pred sebou ich veľmi prekvapilo. Oproti nim stála polorozpadnutá chatrč. K nej viedli všetky stopy. Za svojej doby to musel byť veľmi pekný dom. Teraz ho nazvať domom bolo príliš honosné. Stavba mala kedysi dve poschodia. Jedno sa ale zrútilo. Mnoho okien bolo vybitých a zvyšné boli pozatĺkané. Steny boli obrastené brečtanom a inými popínavými rastlinami. Na dôvažok sa odtiaľ šíril neznesiteľný zápach.
„Prečo by si utekala odtiaľto?“ spýtala sa zmetená a sklamaná Michaela. Alexandra však tuho rozmýšľala prečo asi bola sama na takej samote. V tom však začuli štekot. A nebol to štekot vystrašenej čivavy. Bol to brechot naštvaných psov veľkých rozmerov. V tomto momente už prešiel smiech aj Mišku.
„Nemaj mi to za zlé, viem, že som ťa nahovárala aby sme sem šli, ale zmenila som názor. Vráťme sa. Pozri, stále tu môžeme prísť aj niekedy inokedy. Hlavne s nejakým dobrovodom. Niekto veľký a silný by stačil.“ žobronila Miška a chcela sa otočiť. To jej však Alex nedovolila. Začala si pomaly spomínať na to čo tu robila a nepáčilo sa jej to. Marilo sa jej niečo v zmysle, že tu mala dôležitú úlohu. Michaela ju vysmiala, vraj akú dôležitú úlohu by tu mohlo mať 16-ročné dievča, ale smiech nebol úprimný. Keď ju však donútila priblížiť sa k polorozpadnutému domu viac sa neozvala. Tichučko sa priblížili k stavbe. Opreli sa o stenu a opatrne nazreli cez jediné ako tak zachované okno dnu. Nevideli ale nič čo by stálo za to. Skúsili teda dom obísť a pozrieť sa z inej strany. Nech sa však snažili akokoľvek, psy ich spozorovali a spustili ďalšiu salvu štekotu. Vtom z domu vyletel muž a začal na ne kričať. Dievčatá sa našťastie stihli schovať za roh. To čo videli, nebol ale veľmi príjemný pohľad. Psy boli zavreté v malých kotercoch. Mnohé z nich mali na sebe tržné rany, niektoré aj zapálené. A neďaleko tohto všetkého bol ring. Malý kus záhrady ohradený ostnatým pletivom.
„Už viem čo som tu robila. Chcela som získať dôkazy o psích zápasoch. Lenže ma našli a poštvali na mňa tie psy.“ pošepkala Alexandra.
„Okej, takže môžeme zmiznúť a zavolať niekam kde sa o to postarajú.“
„Nie! To nemôžeme. Kým som začala utekať, schovala som tu niekde fotoaparát, bez neho nám neuveria. A aj keby uverili nič s tým nespravia.“ Michaela bola síce nahnevaná a vystrašená, ale odhodlanie, ktoré videla na Alexinej tvári ju povzbudilo. Spoločne sa preto pustili do hľadania. Po piatich minútach ho našli napoly zahrabaný v lístí. Mal síce prasknutý displej ale inak bol neporušený. Vložili ho teda do ruksaku. Potichu ako sa len dalo sa vydali na spiatočnú cestu. Nezašli však veľmi ďaleko, keď sa za nimi ozval krik. Muž, ktorý predtým kričal na psy, si ich všimol a teraz kričal na ne. Vyzeral hrozivo. Asi dva metre vysoký a sto kíl ťažký človek s strniskom a vražedným výrazom. V jednej ruke zvieral dlhý na pohľad ostrý nôž. Dievčatá najprv od šoku ustrnuli. Alex sa však prebrala zo šoku.
„Bež ako o život!“ rozkázala Alexandra a sama sa pustila do behu. Lenže Miška nebola žiaden športovec a už po pár desiatkach metrov nevládala. Na psychike jej nepomohlo ani to, že ich prenasleduje svorka krvilačných psov. Alex vedela, že nemá na výber. Prebrala vedenie výpravy, keďže Miška bola paralyzovaná strachom. Mihnutím oka zhodnotila situáciu a dopracovala sa k záveru, že Michaela ďaleko nedobehne a psom sa neubránia. Preto zakričala na muža nech povie čo chce. Po výmene pár viet, ktorých obsah zo strany muža bol plný nadávok sa dohodli. Výmenou za fotoaparát ich nechá ísť a oni nikomu nič nepovedia. S ťažkým srdcom Alex vytiahla fotoaparát z ruksaku a hodila ho mužovi. Ten si odvolal psov. Na to sa vzdialil do domu a dievčatá sa poklusom vydali na spiatočnú cestu.
„Nemala si to robiť,“ dychčala Miška, „teraz proti nim nič nemáme.“
„Ale máme.“ povedala víťazoslávne Alex a vytiahla pamäťovú kartu. Spoločne sa radovali dovtedy, kým sa za nimi neozval brechot.
„Myslela som, že mu to dlhšie potrvá.“ poznamenala sklamaná Alex. To sa však už nachádzali na lúke pár minút od chaty. Alexandra strčila pamäťovku Miške do rúk a prikázala jej nech beží domov ako o život a nech zavolá pomoc, ona ich vraj zadrží. Michaele sa veľmi nechcelo, jednako nemala na výber. Pozbierala všetky svoje sily a bežala. Temnú atmosféru vystihlo aj počasie. Zatiahlo sa a začalo hrmieť. Alex sa tiež ponáhľala. Cestou si však zobrala konár, prežehnala sa a čakala na útok.
„Toto bude drsné.“ pomyslela si. Nahlas ale povedala: „Tak čo šteniatka. Opäť sa stretávame. Nechcem vám ublížiť tak dúfam, že ani vy mne.“ povedala psom a oháňajúc sa palicou ustupovala k domu. Nedívajúc sa pod nohy, potkla sa, a spadla na zem. Vtedy využil šancu jeden z útočiacich psov a pohrýzol ju do nohy. Alex vykríkla od bolesti. Z rany vytekalo veľké množstvo krvi. Neváhajúc však a nemysliac na následky, zasiahla psa plnou silou konárom do hlavy. Ten ju skuvíňajúc pustil. Vyzeral však ešte viac podráždene. Alexandra strácajúc nádej sa postavila a krivkala k chate. Oddiaľ ju povzbudzovala Miška. Napriahnuc všetky svaly sa však Alex podarilo dostať do relatívneho bezpečia. Dychčiac od námahy zabuchla dvere a zamkla ich.
„Zavolala si pomoc?“ spýtala sa keď lapila dych.
„Snažila som sa ale nikto ma nepočúval.“ sťažovala sa Miška, ktorá nebola ďaleko od toho aby sa rozplakala. Alex na to nič nepovedala, na utešovanie nebol čas, len si od nej zobrala mobil, sadla si na zem a poprosila ju aby pohľadala v dome nejaké čisté veci, najlepšie plachty alebo obväzy, biely alkohol a mäso. Michaela sa nič nepýtala a pobrala sa splniť príkazy zatiaľ čo Alex telefonovala. Skúsila najprv slobodu zvierat ale tí jej povedali, že nemajú právomoc na odchyt zvierat, ktoré majú majiteľa. Nezostávalo jej teda nič iné, len zavolať na políciu aj keď tam mohla čakať, že psy zastrelia. Našťastie tam ju vypočuli a sľúbili skorý príchod. Cesta sem však trvala minimálne dvadsaťpäť minút aj to pri šialene rýchlej jazde. Medzitým Miška doniesla všetko čo Alexandra žiadala. Asi päť kíl surového mäsa rozrezali na malé kúsky a tie prikázala Alexandra Michaele aby ich rozhadzovala z okna na poschodí. Až teraz si vyzula topánku , vytiahla nohavicu a pozrela sa na krvácajúcu nohu. Nebolo to veľmi dobré ale nebola ani v ohrození života. So všetkým sebazaprením si na lýtko vyliala asi pol fľaše vodky. Bolesť bola neskutočná. Potom si ranu obviazala kusmi natrhanej plachty. Od telefonátu policajtom ubehlo iba desať minút. Plán s mäsom na odpútanie pozornosti zabral. Mäso sa im však už minulo. Museli prejsť na druhý plán, pretože psy začali opätovne dorážať na dvere. Tento krát napadla dobrá myšlienka Mišku. Začali na psy liať litre studenej vody z balkóna. Fungovalo to. S každou spŕškou sa psy držali dlhšie a ďalej od domu. Takto chceli držať obrannú líniu až do príchodu polície. Nanešťastie, keď si mysleli, že už vyhrali a pustili sa do osláv tým, že si sadli na balkóne a uvoľnili sa hlasným smiechom, začali im okolo hláv svišťať guľky. To ich našiel muž, ktorý usporadúval psie zápasy a začal po nich strieľať z brokovnice.
Žiaľ, Alexina rana sa vôbec nezatvorila. Práve naopak naďalej sa z nej liala krv, čo ju značne oslabilo, preto ju musela Michaela dotiahnuť do domu aby ich netrafil žiaden brok.
„Nie! Nezaspávaj! Ostaň so mnou. Nechoď k žiadnemu svetlu! Počuješ ma?! Žiadne svetlo!“ kričala na ňu Miška a fackala ju aby sa prebrala.
„No tak slečinky vyjdite von, doneste mi tie fotky a sľubujem , že sa vám nič nestane. Máte na to desať minút.“ reval na ne. Nešťastná Michaela nevedela čo má robiť. Chvalabohu Alexandra bola natoľko pri vedomí a pri zmysloch aby dokázala Mišku udržať v pokoji aj keď bola viditeľne bledá.
„Teraz obozretne prejdeš k oknu otvoríš ho a povieš mu, že som tú kartu vytratila pri tom ako ma pohrýzol jeden z jeho psov. Ale buď opatrná. Nevystrč z okna ani prst jasné?“ šepkala. Miša splnila všetko do poslednej bodky. Muž vonku sa však len zasmial. Na trik nenaletel. Namiesto toho poľutoval osud úbohej nešťastnice, poprial jej skorú smrť a opätovne ich vyzval aby mu doniesli pamäťovú kartu. Keďže nereagovali začal strieľať na stenu miestnosti, kde sa nachádzali. Toto už Michaela nevydržala a so slovami, my tu umrieme, behala po miestnosti. To už Alexandru prešla trpezlivosť, pozbierala posledné kvapky energie, vyškriabala sa na nohy a skackajúc chytila Michaelu. Vrátila jej facku a prikázala jej nech sa spamätá. Sila úderu nebola veľká ale na prebratie bola postačujúca. V tom momente Alex niečo započula. Prekrivkala k druhému oknu, ktoré bolo orientované na opačnú stranu teda na príjazdovú cestu.
„Dúfam, že tvoj brat nemá strieborný mercedes inak máme problém. Čo sa deje na druhej strane?“ spýtala sa. Síce po facke Alexandra docielila to, že už Miška nebehá po izbe ako splašený zajac, žiaľ ale teraz sa už nehýbala vôbec. Vidiac, že nemá zmysel ju preberať dokrivkala na druhú stranu izby a oddiaľ pozorovala čo robí muž. Ten nevyzeral na to, že by bol zaznamenal príchod auta. Alex zase preskackala na druhú stranu. Tieto výlety ju už ale stáli priveľa energie a krvi. Zanechávala za sebou peknú červenú stopu. Cestou sa jej podarilo vraziť do Michaely. Tú to konečne prebralo a podišla k Alex pýtajúc sa, čo sa deje. Tá jej vysvetlila najnovší vývin situácie. Z auta však nikto nevystupoval. Obe dievčatá prešli na opačnú stranu izby, kde mali výhľad na strelca, lež Michaela sa vrátila na opačnú stranu. Tam dávala pozor či niekto vystúpi z mercedesu. Alexandra sa zatiaľ snažila zabaviť muža. Podľa jej výpočtov tu už polícia mala dávno byť, preto riskujúc a veriac, že sa každú chvíľu ukážu vyšla na balkón. Chcela niečo povedať, no v tom momente práve Miška zakričala, že niekto vystupuje z auta.
„Akého auta?!“ zreval ozbrojenec. „Odpovedz mi!“ dievča však naďalej stálo nepohnute opretá o dvere až kým nepočula zvuk policajnej sirény. Vtedy muž naposledy vystrelil a Alexandra sa zrútila na podlahu.
„Nie!!“ zakričala Michaela ešte hlasnejšie ako kedykoľvek predtým a bežala k nej. Obávala sa, že ju nájde v kaluži krvi po zásahu brokom. Nič také ale nenašla. Alex len na okamih stratila rovnováhu a znova spadla. Pomaly si začala na tvrdosť zeme aj zvykať.
Medzitým konečne dorazila polícia a muža zatkla. Pokúsil sa o útek ale ďaleko nedobehol.
Lenže Alex nestačilo len to, aby prekazila psie zápasy, ona chcela zachrániť aj všetky psy. Preto musela nejako donútiť policajtov aby na psy nestrieľali, iba ich odchytili. Prikázala Miške aby im povedala , že ju jeden zo psov pohrýzol a keďže nevie ktorý ani či má besnotu musia ich všetkých vyšetriť. Spôsobilo to síce menší šok v radoch polície. Aj tá má rešpekt pred zúrivými psami. Nakoniec sa im ich však podarilo uspať pomocou nadopovaného mäsa. Pre Alexandru ale museli zavolať sanitku. Opäť odpadla. Stratila priveľa krvi. Rana sa jej napriek pokusu o vyčistenie zapálila, čo spôsobilo len ďalšie komplikácie.
Michaela sa zachovala taktiež hrdinsky. Doviedla políciu na miesto kde býval muž, ktorý konal psie zápasy. Najprv ho obvinili iba z útoku na dievčatá, ale na základe fotiek z fotoaparátu a z následnej obhliadky jeho domu, ho obvinili aj z iných vecí a nakoniec ho aj odsúdili. Nech sa Alex mohla snažiť akokoľvek všetky psy napriek tomu utratili, pretože mnohé z nich by aj tak neprežili a niektoré mali aj besnotu, čo znamenalo pre Alex dlhú a bolestivú liečbu.
Spoločnosť v nemocnici jej však robili jej nové šteniatko, ktoré policajti našli v jednom z kotercov, pravdepodobne kríženec pitbula s rotvajlerom a jej nová utáraná kamarátka Michaela.