Toto dielo ani neviem zaradiť. Neviem či je to rozprávanie, uváha alebo opis. Je to taká rozprávaná úvaha o opise môjho druhého ja. Moje druhé ja, je ja ktoré nasadím keď idem do nemocnice. Nosí v hlave dátumy všetkých kontrol, zapína výstražné svetielko keď vysmrkám viac ako štyri vreckovky za deň. Je moja súčasť a predsa to nie som tak úplne ja. Je to moje obrnené, realistické ja, ktoré je zväčša nečinné. Zapína sa len v období pred nejakým novým testom, či keď prídem od nejakého doktora domov a ten mi pohrozí nejakou liečbou, chorobou alebo zníženou hodnotou.. Nuž však ale , toto nie je nejak extra umelecké dielo. Je to niečo kde som sa potrebovala vypísať, vyjadriť svoje pocity a trochu sa vyžalovať

Moje druhé ja a doktori     

Mám 16 a na môj vkus poznám nemocnicu až pridobre. Našťastie nemám žiadnu z tých nevyliečiteľných, smrteľných alebo život strpčujúcich chorôb, ale aj tak si myslím že v nemocnici som pričasto. O pár dní ma čaká gastroendoskopia. Podľa mňa by ľudia v mojom veku nemali poznať význam tohto slova. A mnohí ani nepoznajú. Keď im to vysvetlím, zháčia sa, povedia drž sa a to je všetka ich podpora.  Ale pre mňa je to niečo desivé, čo sa nezadržateľne blíži. Áno, bola som už na viacerých vyšetreniach. Mám za sebou bežné alergologické testy, spirometriu, vyšetrenia krvi na mnoho chorôb, soná, rengény pľúc a dutín, ktoré som už aj prestala počítať, CT hrudníku, EKG, a môj najväčší zážitok bronchoskopia v úplnej anestézie. Keďže bola v anestézie tak som sa jej nebála ale toto je pri plnom vedomí s lokálnym umŕtvením.  Na môj vkus je toho až priveľa čo by malo dievča v mojom veku absolvovať. A to ešte nerátam zubné lekárstvo.
Pomaly ale isto sa zo mňa stáva hypochonder a som už aj riadny kyberchonder.  Analyzujem každú bodku, vyrážku , škvrnu čo sa mi objaví na tele aj keď nechápem prečo , keďže nie som pacientom na kožnom oddelení. Ale vyhľadám aj každé zabolenie. Je to niečo strašné, keď si človek prečíta čoho všetkého môže byť tá bolesť symptómom a okamžite si nájde aj zvyšné prejavy danej choroby. Chvalabohu, som ešte vo fáze jedným uchom dnu a druhým von, avšak články o gastroendoskopii vo mne zasiahli isté pochybnosti. Zaujímalo by vás ako sa vlastne 16- ročné dievča dostane ku tomuto vyšetreniu? Prečo sa to všetko deje?
Začalo to jednoduchým kašľom. Dobre, ten kašeľ nebol taký jednoduchý. A aj ten vie pochopiť iba málokto. Teda keď nad tým tak uvažujem, asi ho nevie pochopiť nikto, pretože som ešte nevidela človeka s niečím takým čo mám ja. Byť chorá 2-3 razy do roka po 2-3 týždne to nie je sranda. Ale dôležité je, ako chorá. Dnes už rozpoznávam prvé príznaky, ktoré treba podchytiť , preto mi dnešní spolužiaci nejak nechcú veriť ale kedysi... Zväčša som bola vždy chorá koncom septembra a začiatkom februára. Často sa k tomu pridali aj Vianoce. Začalo sa to vždy obrovskou nádchou. Nos ako paradajka, farebné soplíky, sklenený pohľad a opuchnutá celá hlava. Lenže nezbedné soplíky nevytekali von nosom ale stekali, a tak sa začal kašeľ. Desivý kašeľ, ktorý sa nedá veľmi dobre popísať. Proste chrapľavý kašeľ 30-ročného fajčiara, sprevádzaný chrčaním duciaceho sa psa, ktorý neutícha tak dva týždne. No čo k tomu dodať? Prvé dni sú namáhavé. Nastane svalovica na bruchu, nechutí vám jesť, ste celý malátny. Mama vás núti piť čaje každú hodinu a potiť sa. Vám sa nič nechce. Čítať, učiť sa, lúštiť krížovky? Nemožné. Len bezducho sledujete telu. O pár dní neskôr sa pozviechate a omrzí vás len ležať. Vy si na kašeľ zvyknete, takže vaša kondícia sa zlepší a začnete sa presúvať po dome. Avšak už ste začali so svojím kašľom liezť všetkým na nervy. Kašeľ neutícha ani v noci, rozlieha sa celým domom. V obývačke sedieť nemôžete, lebo neznesiete tie tiché výčitky, ktoré by nikto nepriznal. Dokvitne aj babka so zaručeným receptom, ktorý keď ofrflete, tak sa na vás hľadia ako na sériového vraha. Vy nemáte náladu, celý dom je hore nohami a všetci sú podráždení. Našťastie sa pomaly presúvate do fázy občasného kašľania.  Už dávno ste sa prestali sťažovať na svalovicu, občasné záchvaty si radšej vybavíte za zavretými dverami izby. Dávno ste prestali veriť doktorom. Aj tak vám dajú vždy to isté, urobia ster, pošlú na krčné odtiaľ na rengén  kde nič nezistia a vy len zabijete trpiac deň v nemocnici. Ako som už spomínala, naučila som sa tomu už predchádzať. Pri prvých príznakoch si nasadím niečo silné od chrípky, niečo čo obsahuje paracepanol a inhalujem sa. Zaberá to. Už dva roky som nebola chorá. Ale keď to človek rozpráva kamarátom, prečo má strach, nepochopia ho, pretože to ani nezažili ani nevideli. Doma ho naopak pri záchvatoch ľutujú ale sú šťastní, že sa to už neopakuje.  Na druhej strane, je tu aj určitá cena.  Momentálne užívam päť druhov liekov. Vravela som však, že to začalo kašľom. Ako sa dá s kašľom dostať ku gastroendoskopii a piatim druhom liekov? Jednoducho. S daným kašľom som sa dostala na alergológiu. Urobili pár testov a kontrol a prišli k záveru, že je niečo s pľúcami. Samozrejme, aj pár alergii, ktorých s každou prehliadkou pribúda. Avšak poslali ma na pľúcne, tam som sa po nejakom čase podrobila  bronchoskopii a hľa nejaká pleseň v pľúcach a zmäknutá ľavá chrupavka.  Čo to znamená? Tri týždne antibiotík na pleseň a doživotné problémy  s dusivým kašľom, keďže chrupavka nerobí to čo má.  Čiže suma sumárum to máme doživotné lieky na alergiu a na astmu. Dosť dlho som neverila, že mám astmu, ale keď vysadím lieky po istom čase sa mi skutočne horšie dýcha. A tie citové záchvaty. Človek si už ani schuti nemôže poplakať, pretože sa niečo blokne a nedá sa mu dýchať. Ani sa nenazdáte a ste v ohrození života. Stačí keď ste sám doma, niečo vás rozruší, upadnete do plaču a zrazu ani neviete ako už nemôžete dýchať. Hmlí sa vám pred očami, cit v nohách odišiel, ruky brnia. Nemáte pri sebe lieky. Panika narastá. Našťastie taká banálna vec ako dýchanie s vreckom zaberá. Keď sa vám dýchanie trochu upraví, a stáť na nohách nie je žiadne umenie, poberiete sa nájsť sprej, o ktorom si myslíte že už ho nikdy neodložíte. Nanešťastie je to kortikosteroidová liečba. A dosť ma strašia jej injekčnou formou ak nebudem pravidelne užívať sprej.
Ako čas postupoval, na každú kontrolu na pľúcnom bolo treba aj krvný obraz a nejaká všetečná osoba si všimla, že hodnoty HGB a PLT sa nedostávajú nad sto. Takže takto som skončila na hematológii, kde by podľa mňa osoby mladšie ako 40 nemali chodiť.  Odtiaľ to už nabralo dosť rýchly spád. Skúšalo sa už všeličo. Maltoferu som už užila na stovky, ďalej hormonálna liečba, vyšetrenia štítnej žľazy,  pečene, sono brušnej dutiny, helicobacter, celyakia... už som stratila aj prehľad, na čo všetko ma už testovali. Každou kontrolou sa niečo znižuje. Faktor X je dlhodobo pod priemerom, asi 4 mesiace dozadu sa zistilo aj zníženie B12 čo viedlo k injekčnej liečbe ktorá nezabrala, a úplnou novinkou je B6. Ešte by ma zaujímalo ako to spolu všetko súvisí, a ako sa to dá zistiť. Ale má to jednu výhodu. Dá sa všeličo na to zvaľovať. Ťažkosti so sústredením, ospalosť... Nová liečba ale pomáha. Okrem hormonálnej ktorú užívam už vyše pol roka, som prekročila dvadsaťdňovú hranicu užívania pyridoxínu a ževraj silnejšieho železa  Ferro- folgama. Aj keď ja to užívam iba po tabletke denne čiže neviem či to má nejaký zmysel.
Tak si teda čakám na gastro a som zvedavá a vydesená.  Čo ak mi niečo nájdu? A čo mi vlastne môžu nájsť? Veď predsa vyšetrenie na helicobaktera a na celyakiu už mám urobené a osobne si myslím že vredy by boleli. Áno ešte možno rakovina ale v mojom veku? Pri toľkých testoch? Zas až taký hypochonder nie som. Skôr sa obávam čo ak nič nenájdu? Hovorilo sa ešte o nejakým mikroskopických trhlinách ale ťažko povedať či ich nájdu. Ak nie čo potom? Ešte som nemala MRI, ani žiadne vyšetrenie obličiek či mozgu. Chcela by som si odtiaľ doniesť pečiatky. Tak čo iné už mám robiť? No jedine sa musím obrniť a brať to ako šport, ako nejakú honbu za pečiatkami. Ale občas moja obrana poľaví a vtedy na mňa dopadne všetok ten stres z otázky: Čo ak?