Opäť raz je čas vianočný, a mňa pochytila nálada spisovateľská. Čo ztoho vzišlo? no niečo určite 
Vianočné prianie
V jednu tichú, tmavú noc sedelo malé dievčatko pri okne, a pozeralo sa von na ulicu. Ale to nebola len taká obyčajná noc. Bola to noc pred Vianocami. A v túto noc sa predsa dejú zázraky.
Malé dievčatko sedelo smutne pri tomto okne a stískajúc svojho plyšového medvedíka, si z celej sily želalo, aby sa jej splnilo jej vianočné prianie. To prianie nebol nijaký rozmar malého dievčatka. Ono nechcelo nový domček pre bábiky ani šteniatko. Bolo to niečo veľmi dôležité. Niečo, čo by si mal priať každý človek, aj keď väčšina to pokladá za nemožné. Ako tak malé dievčatko sedelo pri okne, začal padať sneh. Ostatné deti sa z neho určite radovali, ale malé dievčatko sa na neho nahnevalo, pretože jej kazil výhľad. Neobdivovala tanec vločiek, rôznorodosť ich tvarov ani to akú ľahkosť a jemnosť predstavujú. Ono len hľadelo na koniec ulice. Zrazu sa na konci ulice niečo pohlo. Tmavá silueta sa vlnila za závojom vločiek, ktorý neustále padal na ulicu, a táto silueta sa začala pomaly približovať k oknu za ktorým sedelo malé dievčatko. Keď sa silueta priblížila bližšie a dostala sa aj pod svetlo z pouličnej lampy, dievčatko naradostene vyskočilo. Nebolo to síce to prianie, ktoré si želalo zo všetkého najviac, ale bol to správny krok k jeho získaniu. Malé dievčatko si na svoje žlto-modro-ružové pásikavé pyžamo rýchlo oblieklo župan a utekalo otvoriť okno. Za oknom sa vypínal majestátny sob s červeným nosom. Jeho tmavohnedá srsť sa od svetla z pouličnej lampy leskla a stúpali z nej jemné obláčiky pary, jeho mohutné parožie sa zamotalo o svetielkujúce žiarovky, takže okrem nosa mu teraz svietili aj ony. Dievčatko ho opatrne pohladkalo po pysku, odmotalo z neho svetelného hada a zo zatajeným dychom čakalo, čo sa bude diať. Rudolf, bol to predsa on, aký iný sob s červeným nosom existuje, ju nenásilne potiahol za rukáv a otočil sa k oknu tak, aby si na neho mohla vysadnúť. Malé dievčatko neváhalo ani sekundu. Zhaslo stolnú lampičku, pevnejšie stislo plyšového medvedíka a vyliezlo na soba. Z celej sily ho objalo, a už spolu uháňali cez tichú, tmavú ulicu, víriac sneh, až pokiaľ sa nezniesli k oblohe. Malé dievčatko s celej sily zapišťalo, ale potom sa už len pritúlilo k sobovi, lebo je začalo byť zima. Telo soba však bolo rozhorúčené, a tak unavené malé dievčatko zaspalo.
Zobudilo sa až o niekoľko hodín. Leteli nad pustou bielou krajinou a približovali sa k veľkej červenej budove vysvietenej tak, že ju muselo byť vidno aj z vesmíru. Rudolf začal pomaly a plynule klesať až pristál rovno pred vchodom do domu. Skrehnuté dievčatko div nespadlo zo soba, našťastie k nej pribehli hneď dvaja mužíci. Zabalili ju do diek a odniesli do domu, kde ju položili na mäkkú posteľ. Keď sa dievčatko prebudilo a rozhliadlo sa okolo, nemohlo uveriť svojim očiam. Všade sa to len hmýrilo hračkami, perníkmi, vianočnými stromčekmi a všetky steny boli červené. O pár sekúnd na to, keď sa vyhrabalo z hory vankúšov a diek sa malé dievčatko rozbehlo po miestnosti. Obiehalo okolo strojov, ktoré vyrábali hračky ale aj okolo divných mužíkov so špicatými ušami, ktorý na ňu pokrikovali. Dievčatko bolo také očarené, že si ani nevšimlo, že mieri rovno v ústrety veľkému mužovi s bielou bradou. Až keď sa odrazilo od veľkého brucha a spadlo na zem, prestalo pobehovať. Veľký muž sa pozrel dole a zasmial sa. Pomohol malému dievčatku na nohy a s konštatoval svojím hrubým hlasom: „Dievčatko, dievčatko ty raz spôsobíš dopravnú nehodu. A čo to tu vlastne máme? Hmm.. Sedem rokov, chudá ako špáradlo, celá pehavá, vlasy ako oheň, v jednej ruke plyšový medveď no to nemôže byť nik iný ako malá Miriam, že mám pravdu?“
Malé dievčatko ostalo zarazene stáť a len pokývalo hlavou pričom si tesnejšie privinula svojho medvedíka.
„ No tak, neboj sa ma. Ja som predsa Santa Klaus, ale môžeš mi hovoriť len Santa, alebo len Klaus. Ako sa len tebe páči.“ povedal Santa a opäť sa zasmial, pričom zobral okoloidúcemu elfovi, z tácky za hrsť medovníkov. Do jedného si s chuti zahryzol a ostatné ponúkol Miriam. Tá si opatrne zobrala, jeden medovník v tvare vianočného stromčeka a opatrne do neho zahryzla. Pomaly prežúvajúc a s plnými ústami vyhlásila, že je to ten najlepší medovník, ktorý kedy jedla. A keďže nie len láska ale aj priateľstvo ide cez žalúdok, malá Miriam sa osmelila a začala sa vypytovať na všetko okolo seba.
„Kto sú tí divní ľudia s divnými ušami? Kde býva Rudolf? Môžem ho ísť pozrieť? Ako ste vedeli kto som? Ako roznesiete všetky hračky včas?...“ spustila lavínu otázok nepustiac Santu k slovu. Ten trpezlivo počúval, a pritom nasmeroval malé dievčatko k obriemu gauču. Keď sa pohodlne usadil a zapchal Miriam ústa ďalšími medovníkmi a šálkou horúcej čokolády, pustil sa do vysvetľovania.
„ Vieš Miriam, to nie sú žiadni divní ľudia to sú elfovia, moji pomocníci. Majú na starosti výrobu hračiek. Rudolf? No ten býva v stajni spolu s ostanými sobmi a samozrejme, že ho môžeš ísť pozrieť a čo sa týka toho ako roznesiem všetky hračky, to je tajomstvo.“ povedal potichu, a sprisahanecky zažmurkal. Kým však stihla Miriam niečo povedať, zaskočil ju svojou otázkou. „Tak Miriam, ja som ti už zopár svojich tajomstiev prezradil, ale teraz by si mi mohla povedať to svoje. Čo si si želala, že to Rudolf považoval za natoľko dôležité, že ťa doviezol až sem? Vieš lebo, on ma za rok dovolené priviesť sem iba jedno dieťa, čiže si musí vyberať veľmi poctivo. Takže som zvedavý, čo si si želala?“
Malé dievčatko, teraz už úplne zahrabané medzi veľkými vankúšmi, si opäť privinulo k sebe svojho macíka a zašepkalo iba dve slová: „Svojho bračeka.“
Santa Klaus bol najskôr zmetený, ale potom si zobral svoj tablet a nalistoval si v ňom Miriam. Po dlhšom skúmaní si vzdychol a začal prehľadávať ďalšie zoznamy. Keď sa mu ani po päťminútovom pátraní nepodarilo nájsť brata malého dievčatka, sklamane tablet vypol a odložil.
„Hmm. Toto bude zložitejšie ako som si myslel. Takže, ty nevieš kde by mohol byť?“ spýtal sa Miriam.
„Nie. Keď mama s otcom odišli do nebíčka, prišla nejaká cudzia teta a odviedla ma. Pýtala som sa jej, kde je môj braček ale povedala, jej je to ľúto ale, že našli inú rodinu iba pre mňa, a že on ostane asi u nejakého svätého neviem koho, u nás v meste. Ale to bolo pred pol rokom. Santa nájdeš môjho bračeka?“ spýtalo sa prosebne malé dievčatko. Santa Klaus iba pokýval hlavou, avšak obával sa najhoršieho. Deti mizli z jeho zoznamu len z dvoch dôvodov, buď už dospeli, alebo už neboli medzi živými. Pred Miriam ale svoje obavy nedal najavo. Poslal ju s jedným elfom nech sa ide pozrieť na Rudolfa, zatiaľ čo on sa presunul k centrálnemu počítaču. Zadal do neho celé meno Miriam, vyhľadal rodinných prislúšnikov a zistil, že nikdy nijakého brata nemala, teda aspoň oni ho nikdy neevidovali. Nevedel si túto záhadu vysvetliť, pretože na vianočných fotkách, ktoré mu každoročne posielala ako poďakovanie za darčeky, bol zreteľne vidno aj chlapec v jej veku. Takto zadumaného ho našla pani Klausová. Keď jej vysvetlil, na akú záhadu narazil, priniesla nový pohľad na vec. Čo ak je jeden z nich alebo obaja adoptovaní? Kým sa Santa zapodieval touto myšlienkou, nevšimol si, že k nemu pribehlo malé dievčatko. „Ty si ho našiel!“ vykríkla naradostene. Santa však musel záporne potriasť hlavou, a povedať Miriam, že sú to len fotky, ktoré mu ona posielala. Malé dievčatko viditeľne zosmutnelo a povedalo, že ide spať. Pritiskla si k sebe svojho medvedíka a vzdorovito odpochodovala k miestu, kde sa zobudila.
Neskoro v noci, keď už Klausovci aj s elfami spali, sa Miriam zobudila a pobrala sa za Rudolfom. Tichučku zliezla z veľkej postele, natiahla si svoj župan a na nohy si obula pre ňu veľké špicaté topánky. Opatrne, aby ju nikto nepočul, sa po špičkách presunula cez halu kde sa vyrábali hračky, nezastavujúc sa nikde až sa dostala k veľkým posuvným dverám. Avšak tu narazila na problém. Dvere boli buď zamknuté alebo boli také ťažké, že s nimi nedokázala pohnúť. Tlačila čo jej drobné svaly stačili, keď tu zrazu sa vedľa nej vynoril obrovitánsky pes. Ten pes bol taký veľký ako ona, a taký chlpatý, že vyzeral ako malý ľadový medveď. Pes sa najprv na malé dievčatko začudovane hľadel a potom ju oblízol od líca až po čelo. Miriam sa najprv zľakla, ale po vrelom privítaní, psa objala. Ten sa jej však z náručia vytrhol a vybehol von, cez dvierka pre psy. Dievčatko naradostene zatlieskalo ručičkami a vyliezlo von za psom. Rýchlo prebehla k stajniam, ktoré boli od hlavnej budovy vzdialené na pár krokov. Tam už ale našťastie boli normálne dvere, takže s trochou námahy sa Miriam podarili otvoriť. Svižne vbehla dnu, aby so sebou nepriniesla veľa studeného vzduchu. Nedočkavo prechádzala okolo jednotlivých boxov až kým nenašla ten, ktorý patril sobovi s červeným nosom. Tak aby nenarobila veľa hluku sa pretisla k Rudolfovi. V jeho boxe sa hodila na balík slamy, a po chvíľke opäť zaspala.
O ôsmej zazvonil budík. Santa Klaus sa pretočil na posteli a s veľkým frflaním ho vypol, otočil sa na druhý bok a zaspal. Avšak, nepospal si už dlho, pretože pani Klausová vstala už o pol ôsmej a teraz s krikom dorazila k posteli Santu. „Ona zmizla! Nie je vo svojej izbe ani nikde v hračkách!“ vrieskala pani Klausová svojmu manželovi do ucha celá zdesená.
„Pozreli ste sa k Rudolfovi?“ zamrmlal nezdvihnúc ani hlavu z vankúša. Pani Klausová zamrmlala niečo v zmysle to sú už ale nápady, odišla z izby a pritom vydávala príkazy každému kto jej prišiel pod ruku, a bolo jedno či to bol elf, mačka alebo pes. Medzitým sa malé dievčatko zobudilo na balíku slamy. Rudolf na ňu nedočkavo hľadel a keď sa konečne zobudila fúkol je do tváre, príval teplého vzduchu z nosa. Miriam sa rozosmiala a pohladkala ho po nozdrách.
„Ty by si mi asi nevedel nájsť môjho bračeka však?“ povedalo smutne dievčatko, po chvíľke. Na jej veľké počudovanie Rudolf pokýval hlavou smere áno.
„Dokázal by si?“ spýtala sa Miriam neveriacky. Keď však Rudolf opäť pokýval hlavou, potiahol ju za rukáv a nastavil jej chrbát, nebolo pochýb. Ohromene si na neho vysadla a už sa aj klopkajúc kopytami vybrali k dverám. Tie si na jej počudovanie Rudolf otvoril sám. Ani sa nenazdala a už leteli vzduchom. Jedenkrát obleteli halu, Miriam zakývala zmetenému elfovi, ktorý sa práve vybral nakŕmiť soby, a už leteli do diaľky. Do kývajúceho zmeraveného elfa narazil ďalší, ktorý dostal za úlohu ísť prezrieť stajne. Po nekonečnom vypytovaní sa od zmeraveného elfa dozvedel, že práve odletel Rudolf aj s dievčatkom na chrbte. Elmo, tak sa volal elf ktorý bol na obhliadke, nelenil a utekal za pani Klausovov. „Odleteli.“ vyjachtal zo seba. V tej chvíli dostala pani Klausová malý infarkt, teda aspoň sa tak tvárila. Úplne zbledla a nebyť ďalšieho elfa, ktorý jej pristavil stoličku asi by zamdlela. Začala sa ovievať najbližšou vecou, ktorú mala pod rukou, nanešťastie to boli Santove špinavé ponožky, čiže namiesto čerstvého vánku si k sebe priviala plynovú bombu. Kým ju elfovia kriesili, vyšiel zo spálne Santa Klaus, ešte v bodkovanom pyžame, s neučesanými vlasmi, ktoré samé od seba stáli v štici v pozore a so zívnutím na plné ústa zahlásil: „ Čo stresujete, veď Rudolf má predsa podkožný lokátor. Zaviedli sme ich po tom, čo sa pri jednom cvičnom lete stratila jednotka niekde v amazonskom pralese.“ všetci naokolo si vydýchli, ale pani Klausová ako typická manželka vynadala svojmu mužovi, prečo to nevedel povedať hneď, a vyhnala ho, nech ich ide okamžite zamerať. Santa sa s frflaním popral k centrálnemu počítaču a zadal dané parametre. O chvíľku sa objavila mapa Európy, s blikajúcou bodkou, ktorá symbolizovala soba s červeným nosom. Ďalej sa na obrazovke zobrazovali ďalšie údaje ako rýchlosť letiaceho objektu, rýchlosť vetra, teplota a zopár ďalších údajov. Okamžite sa rozhodli zorganizovať záchrannú akciu, ale nastal problém. Bol štedrý deň, a bolo treba rozdať darčeky. Naskytla sa teda otázka ako to urobia. Niekto musel ostať pri počítači, monitorovať Rudolfovu polohu a hlásiť ju danému členovi zo záchrannej misie a niekto musí ísť rozniesť darčeky. Nakoniec sa rozhodlo, že Santa podľa plánu odletí s darčekmi, pani Klausová ostane doma a Elmo pôjde na sobovi menom Kométa po Rudolfových stopách. Dosť oslabený Santov záprah, zapriahli do saní, rýchlo naložili darčekmi a vypravili o pár hodín skôr ako pôvodne plánovali, aby to stihol. Elmo zase nasadol na Kométu a vzlietol opačným smerom, nasledujúc imaginárne stopy vo vzduchu vediac, že nech sa kométa snaží akokoľvek nemajú šancu dobehnúť ho.
