Dielo Vianočný príbeh vzniklo niekedy na vianoce aké prekvapenie keď sa človek trocha nudí vznikne dielko ktoré by chcelo ešte dotiahnuť do konca, trochu ho rozvyť ale nie je kedy resp. nechce sa mi

Vianočný príbeh

Tento vianočný príbeh sa odohrával na prvý sviatok vianočný minulého roka. Keď som sa ráno zobudila a videla som tú nádhernú bielobu za oknom nemohla som si odpustiť a aj napriek mrazu        -15®C  som zavolala kamoške poobede sme sa spolu vybrali ku koňom.  Keďže to je riadny kus cesty  a asfaltka bola pokrytá zmesou zmrznutého snehu , ľadu a kamenia museli sme ísť autobusom, čo znamenalo, že sme si zo sebou museli zobrať veci na prezlečenie. V spoločnej miestnosti sme sa prezliekli. Teda vyzliekli sme si vrhnú časť odevu a natiahni druhú. Ale pod spoločnou miestnosťou si nepredstavujte nič honosné. Kone boli ustajnené u súkromníka v dosť biednych podmienkach a spoločná miestnosť bol kumbál kde sa povaľovali rôzne veci týkajúce sa koní.  Po tejto príprave sme šli pripraviť kone. Dva haflingy. Ja som si zobrala môjho obľúbenca Nonyho tvrdohlavého a tvrdého na papuľu, a kamarátka si zobrala Sisinku tučnučkú kobylku. Naše plánmi boli veľmi jednoduché. Vyjsť  hore kopcom tak sa chvíľu pokochať nádherným výhľadom a zasa späť.  Preto sme si zo sebou nebrali ani nič pre kone ani pre seba.

Vyklusali sme teda strmí svah pomedzi stromy a ďalší úsek sme prešli krokom, pretože sme nechceli aby sa kone priveľmi spotili. Predsa len bola dosť veľká zima. Vyšli sme na lúku kde bola snehová prikrývka porušená len stopami od zvierat. Kochali sme sa výhľadom, a výhľad to bol naozaj nádherný.  Ak si odmyslíte tie preriedené lesy  tak to bolo fakt úžasné. Zasnežené ihličnaté lesy sa rozprestierali kam ste len dovideli a pod nimi zasnežené lúky. Idylku rušili len mračná čo sa kopili na horizonte.  Plány sme trochu narušili tým že sme sa dali stopovať  stopy zajaca v snehu a to sme nemali robiť. Za chvíľu sme sa tak zamotali a odviedli s trasy a dostali sme sa do údolia medzi dvoma kopcami že sme nevedeli ktorým smerom sa vydať.  Naše orientačné zmysli sú povedzme to takto jemne ešte nezobudené. Po vlastných stopách sa vrátiť taktiež nedalo, pretože sme podupali v okruhu dvesto metrov všetko. Navyše sa už začalo stmievať a začalo aj nepríjemne fúkať.

Naše rozpoloženie bolo nasledovné: boli sme zmrznuté, unavené, priznajme sa aj vystrašené, nervózne a aj trocha rozhádané. Keď už čas pokročil do takej fázy, že sme už fakt nič nevideli a k severáku sa pridalo ešte aj sneženie, takže sme sa museli uchýliť k núdzovému riešeniu. Nony bol známi tým, že sa odvšadiaľ vracal domov, čiže ak ste s ním vyšli niekam na lúku a nedržali ste ho nakrátko zanedlho sa vám rozbehol domov.  Aby sme sa v tej tme nestratili priviazali sme Sisinkyne oťaže k hruške na Nonyho sedle a ja som mu popustila uzdu, držala som ju iba natoľko aby som ho poprípade mohla zastaviť. Sklonili sme nad chrbty koní a ja som popohnala Nonyho. Chvíľu mu trvalo kým pochopil čo od neho chcem ale nakoniec nás nejako doniesol domov. Ani neviem ako. Medzi časom som uistila mamu že prídem autobusom o pol šiestej aj keď som nemala šancu ho stihnúť. Ešte šťastie, že mama odchádzala skôr do práce. A keď sme sa konečne dostali ku stajniam tam sme zistili, že naše veci skončili predo dvermi.  Takže sme zaopatrili kone a prezliekli sa v stajniach.  Autobus nám ušiel takpovediac pred nosom a odvoz domov žiadny. Z mojej strany bol brat preč aj s autom a otec v robote a u kamarátky tak isto. Takže sme si tú asi päťkilometrovú štreku zmrznuté, hladné a po tme dali peši.  Keď som konečne prišla domov uvarila som si horúci čaj, napustila orúcu vaňu a zobrala do rúk knihu. Nebyť toho, že si nastavím budíky v desať minútových intervaloch tak v tej vani asi zaspím.