Dielo Získanie lásky je prvým oficiálne trápnym dielom o láske Keď ju tak po čase čítam napadne ma, ako mohlo vzniknúť niečo takéto  ale to už sú raz moje stavy  hurá do povietky. (nemá nič spoločné s realitou a dúfam že ani nikdy mať nebude

Získanie lásky

      „Dobehnem vás len zotriem tabuľu.“ zakričala som na Betku s Maťou, dve moje spolužiačky, ktoré šli už ku skrinkám kým ja som sa ešte musela postarať o tabuľu, keďže som bola týždenník. Nevadilo mi to, pretože aj tak som mala časť skoro hodinu. Bola som taká zabratá do zotierania tabule aby bola ukážkovo čistá, že som ani neregistrovala osobu, ktorá sa zjavila v dverách, preto keď prehovorila až som nadskočila.

      „Konečne sami.“  celá nervózna som sa zohla a zdvihla špongiu, ktorá mi vypadla s rúk a uvažovala som kto to môže byť, pretože hlas som nespoznala.  Pomaly netušiac, čo môžem očakávať som sa otočila a vo dverách som zbadala stáť Dominika, chalana z Déčky do ktorého bola zamilovaná polovica nášho ročníka vrátane mňa  a určite aj niektoré dievčatá z vyšších ročníkov. Bol to priemerne vysoký, športový typ aj keď neviem či športuje, s krátkymi blonďavými vlasmi starostlivo nagélovanými a s prenikavými modrými očami. Aj keď viem čo je zač, že je to namyslený všetkými pohŕdajúci človek, ktorý si k tomu ešte aj rád vypije nemôžem sa prestať na neho dívať.  Až voda, ktorú som vyžmýkala zo špongie, a ktorá mi premočila celú ponožku ma prebrala z tranzu.  Pozbierala som všetku odvahu a spýtala som sa ho o čom to hovorí.

„Konečne sa mi ťa podarilo zastihnúť samú.“ odvetí mi.

„ Myslím, že si sa sekol. Určite si nechcel zastihnúť mňa ale buď Kiku alebo Nikolu. Možno aj Radku.“ zatiaľ čo menujem spolužiačky nenápadne sa približujem k dverám a chcem sa okolo neho prešmyknúť.  To sa mi však nepodarí. Niežeby natiahol jednoducho jednu ruku aby som ho mohla podliezť –bol opretý o zárubňu- nie on sa do tých dverí postaví celý.

„Z dovolením!“ poviem mu ale pritom sa pozerám do zeme.

„Kam by si šla. Na túto chvíľu čakám už odvety čo som ťa prvýkrát uvidel.“ a na demonštráciu svojich slov ma odtiahol od dverí  oprel o stenu a obkolesil ma rukami. Ako v twilight 1 Edward Bellu v lese.  Predstavila som si ako komicky to musí vyzerať ale na smiech som nemala ani najmenšiu chuť. Vedela som, že s ním nie je niečo v poriadku, srdce mi bilo ako splašené,  celá som sa triasla, zalieval ma studený pod a aj napriek pocitu ohrozenia som nemohla odolať jeho pohľadu.  Až jeho bozk ma na počudovanie prebral. Odstrčila som ho aj keď sa mi to páčilo ale vedela som, že to nie je správne. Chcela som utiecť avšak bol pri dverách skôr. A ja som bola v slepej uličke. Z okna som vyskočiť nemohla. Síce sme boli na prvom ale spodné okná sa dajú otvoriť len na ventilačku a k vrchným sa nedostanem a on to vedel. Pohrával sa so mnou ako mačka s myšou.  Preto som sa rozhodla k plánu B. Naťahovať čas. Predsa niekto musí prísť. Určite príde niekto hrať ping-pong, a ak nie ešte je tu upratovačka. Stále mám nádej. Len musím počkať na správny okamih a potom poriadne zarevať čo by nemal byť problém.

      Kým som sa ja zamýšľala čo spravím znova sa priblížil ku mne a celá situácia sa zopakovala. Tento raz som však už nestratila hlavu a počkala som kým ma prestane bozkávať, čo patrilo k plánu B naťahovať čas. Keď už sa konečne odo mňa odlepil začala som sa vypytovať  kde sú všetci. Tí jeho kamaráti čo s nimi chodí piť, Boris a Patrik, pričom Paťo je môj spolužiak šli na obed  a on im nechýba preto lebo povedal, že má súrnu robotu. Keďže je to povestný lámač sŕdc len sa uškrnuli a odišli. Pod slovným spojením súrna robota vedia, že si zas namotal nejaké dievča.

Upratovačka dnes nepríde a kým sa sen dostane tá z vrchných poschodí máme tak dve hodiny času. Čo sa týka stolov na ping-pong požiadal jedného maturanta nech spolužiakov poprosí aby dnes nehrali. Vymyslel si na to nejakú slávnosť .

„A čo moje kamarátky? Určite ma prídu hľadať.“ vyhlásim víťazoslávne.

„To si nemyslím. Koľkokrát si už s nimi nešla? Určite to nebudú považovať za nič dôležité.“ 

odpovie mi s takým úškrnom na tvári, že mám chuť streliť mu facku, keďže vidím ako sa mi plán B rozbil pred očami, nastupuje plán C, ktorý má jasný cieľ. Jednoducho ujsť a v rámci tohto cieľa mu tu facku aj vylepím čo vzápätí  oľutujem. S dokonalej tváre sa vytratí všetka láska a nahradí ju čistá zlosť. Začne si vyhrňovať rukávy. Medzi časom sa snažím utiecť ale nemám kam, pretože ani neviem ako sme sa dostali na opačný koniec triedy ako sú dvere a stojím v rohu čo som si v  narastajúcej panike uvedomila. 

      „A je po mne.“ zamrmlem keď vidím tie svaly. Snažím sa ho uprosiť ale nepomáha to.  V zúfalstve sa na neho vrhnem a začnem ho bozkávať. Tento krát ma od seba odtrhne on a opäť ma oprie o stenu. Až v tej chvíli si všimnem, že jeho žili na ohyboch lakťa sú posiate drobnými fialovými fliačkami, ktoré vzniknú po vpichnutí ihly. Hneď ma napadne to najhoršie. Určite si niečo pichá a preto teraz tak vyvádza. Kým si to stihnem však v hlave dať nejako dokopy, niečo mi zasiahne hlavu. Celé pravé líce mám ako v ohni a v hlave mi duní. Podlomia sa mi kolená a pristanem na zemi. Aj napriek bolesti pochopím, že som práve schytala facku a aj to, že Dominik sa pripravuje na ďalšiu. Práve teraz mám dve možnosti. Buď ho kopnúť na citlivé miesto a utekať aj keď pri mojom šťastí sa buď netrafím alebo má suspenzor alebo sa schúliť do klbka a prežiť ďalší úder. Kým si to však premyslím spýtam sa ho čo sa mu stalo v súvislosti s rukami. Viem, že veľa riskujem ale neodpustím si tú jednoslovnú otázku.

„Narkomam?“ a kývnem k jeho rukám. Zrazu sa začne smiať a pomáha mi na nohy a mňa napadne hrozná myšlienka čo ak je tu niekde skrytá kamera a ja som sa nechala nachytať. Vôbec by ma to neprekvapilo. Avšak čo ma prekvapí je druhá facka, ktorá dopadne na ľavé líce. Myslím, že je ešte bolestivejšia ako tá prvá avšak som rozhodnutá nezložiť sa. Stojím hrdo v očakávaní ďalších úderov ale jednu slzu, ktorá sa mi kotúľa po červenom líci už nemôžem ovplyvniť. Kým sa spamätávam odpovie mi na otázku.

„Rozhodne nie som narkomam v pravom slova zmysle. To mi spravili doktori. Dopujú ma všelijakými tabletkami a čudujú sa, že mám zlé výsledky.“ nebiť toho čo práve spravil príde mi ho ľúto . Teraz však nehybne stojím opretá o stenu a snažím sa spracovať všetko to čo sa stalo. On si však všimne tú jednu zatúlanú slzu a pristúpi ku mne. Chce mi ju zotrieť ale keď sa ma dotkne trhnem ma. V tom si asi uvedomil čo spravil. Sadol si na zem, rukami si zvieral hlavu a vydával divné zvuky. Nevedela som čo mám robiť a v hlave mi stále rezonovala tá veta o skrytej kamere.  Semiačko pochybností bolo zasiate a ja som pohľadom prezrela celú triedu či neuvidím niečo podozrivé. Samozrejme nič som nenašla ale to ešte nič neznamená, pretože teraz sú kamery aj také malé, že ak je nalepená niekde na stene nemám šancu ju uvidieť.  Nevediac čo vlastne robím, sadla som si na zem k Dominikovi a snažila som sa ho povzbudiť.  Myslela som si, že to zabralo, pretože sa postavil a zdvihol aj mňa. Tento krát ma posadil na lavicu a opäť ma začal bozkávať.  Vôbec som tomu nechápala.  Zrazu som zazrela pri dverách nejaký tieň, avšak on si môj pohľad vysvetlil inak a znova mi chcel streliť facku. Tu som si povedala dosť a rozkričala som sa na neho. Pripadal mi, ako keby ho niekto resetoval a všetko sa to začalo od začiatku. Ale na moje veľké prekvapenie môj krik na neho nepôsobil. Kričala som všetko čo si o ňom myslím, nadávala som mu, ľutovala ho a znova mu nadávala. Výsledok? Ešte viac sa rozzúril. Strelil mi takú facku až som sa prevrátila a spadla z lavice. Ani som sa nestihla spamätať  už ma dvíhal zo zeme pripravený  na ďalší úder. Ja som však o milosť neprosila.  Teraz už kričal na mňa aj on, že ak ho odprosím možno ostane len pri fackách. 

      „Ja sa nebudem nikomu prosiť.“ povedala som ľadovým hlasom a pľuvla som mu do tváre.  To bolo jediné čo som mohla urobiť, pretože ruky mi držal svojou rukou a nohy mi taktiež tlačil o stenu.  Viem v akej zúfalej situácii som sa nachádzala a že ten pľuvanec iba zabil ďalší klinec do mojej truhly ale nemohla som si to odpustiť.  Začal ma hladkať po tvári. Odvrátila som ju a smerom k dverám -boli sme na tej stene- a videla som tam Borisa s Paťom, moju záchranu v prípade ak sa mi podarí otočiť ho smerom od dverí a zabaviť ho na dosť dlhý čas aby sa chalani mohli nebadane priblížiť. Ak to nie je tá skrytá kamera. Prebleslo mi v mysli. V tom však spravil Dominik nepochopiteľnú vec.  Začal mi rozopínať gombíky na blúzke.  Vtedy som už mala toho dosť a vytrhla som sa mu. Avšak nebežala som ku dverám. Vedela som, že by som to nikdy nestihla, a chalani by stratili šancu ma zachrániť. Preto som sa vrhla popri stene k oknám do rohu, kde keď ma chytí bude otočený chrbtom. A tak sa aj stalo.

„Takže ty sa chceš so mnou hrať?“ spýtal sa ma keď ma opäť prikvačil o stenu, pričom mi hlava tupo narazila do steny.

„Ako keby toto celé nebola hra. Hra o môj život.“  neviem čo by sa v ten deň ešte stalo, zatiaľ čo mi Dominik rozopol aj posledný gombík na blúzke, Paťo s Borisom sa priblížili na dostatočnú vzdialenosť aby keď znova zdvihol ruku, keďže mi chcel už po štvrtýkrát streliť facku, ho chytili a odtiahli odo mňa. Čo sa s ním už potom robili neviem pretože posledné čo si pamätám je, že som sa zviezla na zem a všade sa zotmelo. Ešte si pamätám, že niekto kričal moje meno ale neviem kto to bol.

      „To bol ale otrasný sen.“ povedala som keď som sa zobudila ale pochopila som, že to asi zlý sen nebol, pretože okolo mňa stáli neznámi ľudia. Ako som zistila doktori plus Paťo. Ten mi vysvetlil, že najprv si zo mňa chceli vystreliť za čo si vyslúžil od všetkých vrátane mňa pokarhanie, ale potom sa to zvrtlo. Dominik vážne neužíva žiadne omamné látky ale to čo užíva na rôzne choroby čo mu zistili spolu s pár pohárikmi vodky z neho spravili psychicky labilného človeka.  Potom som sa dozvedela, že ja som v nemocnici, pretože opakované údery do hlavy a nie len facky ale aj pri tom ako som spadla a ešte aj tie nárazy o stenu mi vyvolali otras mozgu. S doktormi to Paťo našťastie dohodol a rodičom som teda mohla povedať, že som sa skotúľala jedno poschodie po schodoch a Patrik je pri mne preto, lebo ma našiel pod tými schodmi. Ani vedenie školy o ničom nevie preto Dominika potrestajú iba za pitie alkoholu. Keďže nebol zranený ani nie je v nemocnici. Mňa našťastie pustili na druhý deň. Hlava ma síce bolí ale vážne následky nemám. Chalanov sa mi podarilo presvedčiť aby záznam o tomto incidente vymazali. Keďže by šlo o krk aj im, veľmi neprotestovali. 

     V škole nikto o ničom nevedel. Všetci uverili pádu zo schodov. Preto keď za mnou cez veľkú prestávku, čo som bola s kamarátkami  na chodbe prišiel Paťo, ktorého poslal Boris a ktorého poslal Dominik aby som za ním prišla pred učebňu biológie boli všetky kamarátky prekvapené. Ja som však nemrkla ani okom a šla som za ním. Dostala som od neho veľkú čokoládu s ešte veľkým plyšákom a kopu ospravedlnení. Všetko som to prijala chladne, bez známok emócii, ale keď sa ku mne nahol aby ma pobozkal strčila som mu pred ústa hlavu plyšového medveďa.  Odtiahol sa a ja som mu podala ruku. Nechápavo natiahol svoju. Keď sme si nimi potriasli spýtala som sa: „ Priatelia?“ 

„Škoda, že len priatelia.“ poznamenal. Keďže som nedávala pozor naklonil sa ku mne a pobozkal sa. Rýchlo sa však odtiahol aby som mu nedala facku, avšak ja som sa len zasmiala, chytila som ho za ruku a vykračovala som si s ním k triede, nevšímajúc si zabijacké pohľady väčšiny dievčat a odsudzujúce toho zvyšku. Pred jeho triedou sme sa opäť pobozkali a ja som mu zašepkala: „ale budeš musieť prestať piť.“  a rozbehla som sa do triedy, pretože náš profesor už schádzal po schodoch.  V triede som musela odpovedať na kopu otázok a ospravedlniť sa spolužiačkam, ktoré po ňom šli. Pravý dôvod prečo sme sa dali dokopy som im síce povedať nemohla. Vlastne, ani ja som ho nevedela.  Ešte som hodila jeden sprisahanecký pohľad na Patrika, ktorý budem ešte dlho vysvetľovať. A dokonale šťastná som sa pustila do písania písomky.  Zaujímavé je, že od toho otrasu som všetko zázračne vedela a to prispelo k mojej šťastnej nálade.